Slivka Vlaška

PÔVOD: pravdepodobne Taliansko, stará odroda, existuje veľa jej typov.

 
RAST: v mladosti stredne bujný, vzpriamený až polovzpriamený, neskôr mierny, tvorí stredne veľké, guľovité, hustejšie, neskôr previsnuté, dáždnikovité.

 
OPEĽOVACIE POMERY: je samoopelivá, kvitne stredne skoro až neskoro, je dobrým opeľovačom.

 
PLODNOSŤ: stredne skorá, maximálne stredne vysoká kvôli červivosti, pravidelná.

 
PLODY: stredne veľké až veľké (priemerne 28-31 g), oválne, k obom koncom zúžené, nesúmerné. Šupka je pevná, hladká, pod svetlomodrým osrienením fialovomodrá až tmavomodrá, miestami hrdzavá, v plnej zrelosti sa dá stiahnuť z plodu, je kyslastá. Dužina je žltozelená až zlatožltá, stredne tuhá až tuhá, veľmi šťavnatá. Chuť je sladkokyslá až sladkastá, aromatická, výborná. Kôstka sa veľmi dobre oddeľuje od dužiny.

 
DOZRIEVANIE: neskoré, 6 dní pred Bystrickou, teda koncom augusta až začiatkom septembra.

 
VYUŽITIE: je vhodná na priamy konzum aj univerzálne spracovanie: sušenie, výrobu džemov, lekvárov, kompótov, destilátu či na pečenie a do slivkových buchiet či do slivkových gulí.

 
STANOVIŠTE: slnečné, teplé, chránené. Najlepšie sa jej darí v hlinitých, úrodných a vlhkejších pôdach. Je vhodná len do teplých polôh.

 
ODOLNOSŤ: stredne mrazuodolná v dreve, kvety kvitnú neskoro, tak lepšie unikajú neskorým jarným mrazom. Napadajú jú silnejšie obaľovač slivkový (Cydia funebrana) a piliarka slivková (Hoplocampa minuta), takže často býva červivá. Je náchylnejšia na šarku. Pri dlhotrvajúcich dažďoch plody praskajú a trpia moniliózou (Monilinia spp.).