Záhradníkov rok

Čas, keď vnášaním očiek ušľachtilých odrôd do divokých podpníkov udržiavame živé dedičstvo našich predkov   Zdalo by sa, že keď na jar nestihneme zavrúbľovať všetko, čo by sme chceli, ostáva nám čakať zas rok na ďalšiu príležitosť. Ale našťastie opak je pravdou. V lete, keď je ostatných prác v škôlke pomenej, máme šancu namnožiť si želané odrody oveľa efektívnejšie. Ale keďže všetko má svoje plusy aj mínusy, musíme byť ochotní zniesť páľavu, ktorá nám najmä v posledných rokoch prácu nielen sťažuje, ale aj ohrozuje jej výsledky, takže musíme počítať s dodatočnou závlahou pre čerstvé očkovance.  Očkovanie Očkovanie je spôsob rozmnožovania, kedy z materskej rastliny neprenášame celý kus konárika ako pri štepení, ale z letorastu alebo vrúbľa prenášame len jediné očko, teda púčik s plátkom kôry a dreva, z ktorého vyrastie celý nový strom. Očkovanie je oproti štepeniu jednoduchšie a dá sa naučiť ľahšie ako vrúbľovanie. Podpníky očkujeme ušľachtilým očkom najčastejšie tesne nad zemou, ale dá sa očkovať aj do korunky. Po zrezaní podpníka na jar vyrastie celý nový jedinec zo vsadeného očka.         Najväčší význam má letné očkovanie – na spiace očko. Termín očkovania spadá do obdobia, keď je menší nápor škôlkarských prác (na jar nevieme, kam skôr skočiť, budeme veľmi vďační za všetky v lete zaočkované podpníky).  Jarné očkovanie je alternatívou k štepeniu v prípade, že máme málo vrúbľov a chceme zužitkovať doslova každé očko. Júnové očkovanie na bdiace očko má význam len v najteplejších oblastiach, kde letorasty vyrastené v druhej miazge ešte stihnú do zimy dobre vyzrieť. V chladnejších oblastiach sa tento spôsob nevyplatí, ale stále ostáva možnosť očkovania na spiace očko v druhej časti leta. Niektoré druhy sa množia výhradne očkovaním, keďže vrúbľovanie je problematické. Napríklad broskyne a mandle sa síce dajú vrúbľovať, no trpia vo väčšej miere glejotokom ako očkovance.  Podobne ako pri vrúbľovaní, aj pri očkovaní je kľúčový čistý, hladký a rovný rez, ktorý dosiahneme dobre nabrúseným, kvalitným štepárskym nožom. Očkovanie na bdiace očko Týmto očkovaním rozumieme spôsob, kedy očko rastie v tom istom vegetačnom období, kedy bolo naočkované, úkon sa robí v jarnom období z uskladnených vrúbľov, teda v apríli, koncom mája. V podmienkach s dlhým vegetačným obdobím prichádza do úvahy aj júnové očkovanie pred druhou miazgou. Pri jarnom očkovaní na bdiace očko podpník zrežeme na čapík ihneď po zaočkovaní (čapík dlhý 30 až 40 mm nad vloženým očkom). Púčiky podpníka vyslepíme a opakovane čistíme podpník od výhonkov z neho vyrastajúcich. Očkovanie na spiace očko Očko do konca sezóny prirastie, no vypučí až v nasledujúcom vegetačnom období. Termín očkovania spadá do druhej polovice vegetačného obdobia.  Očká odoberáme z vyzretých letorastov od polovice júla až do konca augusta. V tomto čase očkujeme. V závislosti od zvoleného spôsobu očkovania sledujeme prúdenie miazgy. T-očkovanie je na oddeľovaní kôry závislé, pomocou Forkertovho očkovania vieme očkovať aj mimo obdobia prúdenia miazgy. Podpník by mal byť približne rovnako hrubý, resp. len o trochu hrubší ako letorast, z ktorého odoberáme očká. Ideálna hrúbka je asi ¾ cm, teda „hrúbka ceruzky“, príliš hrubé podpníky sú na očkovanie nevhodné a musia sa zaštepiť v jarnom období. Asi tri týždne pred plánovaným očkovaním odstránime v plánovanom mieste očkovania obrast. Očkovanie do T- zárezu  Je závislé od prúdenia miazgy. Jej prítomnosť zisťujeme priamo v poraste, nakoľko závisí od priebehu počasia, najmä zrážok. Avšak toto poradie sa dá očakávať:  Skoro strácajú miazgu podpníky St. Julien, marhuľa, hruška, jabloň, miazgu si dobre drží mahalebka, myrobalán a broskyňový semenáč. Ak miazgu premeškáme, očkujeme Forkertovým spôsobom. Poradia očkovania druhov, podľa zvyčajnej prítomnosti miazgy: Slivkové podpníky (St. Julien, Zelená ringlota, Wangenheimova atď.) Čerešne Hrušky Marhule Broskyne Jablone Myrobalán Mahalebka Kôra na podpníku sa nareže dvoma na seba kolmými ťahmi a opačnou stranou očkovacieho noža sa otvorí. Očko s plátkom kôry a dreva sa vyreže z letorastu a následne sa zastrčí pod otvorenú kôru – tá sa musí dobre oddeľovať. Prečnievajúci štítok kôry sa hladko odreže očkovacím nožom tak, aby kôra štítku očka nadväzovala na kôru podpníka – bez medzery.       Forkertovo očkovanie (chip budding)  Tento spôsob očkovania nie je závislý od prúdenia miazgy. Môžeme ho uplatniť ako opravné očkovanie po neujatí T-očkovancov (v auguste, na začiatku septembra), pri jarnom očkovaní už vyškôlkovaných podpníkov, ale rovnako ním môžeme plnohodnotne očkovať ako alternatívou k T-očkovaniu.  Pri tomto spôsobe v dolnej časti očka urobíme ešte krátky plytký rez, pri ktorom odhalíme kambium, aby očko vložené do pripravenej kapsy na podpníku do nej dobre zapadlo.     Forkertovo očkovanie. Jeho veľkou výhodou je nezávislosť od prúdenia miazgy. Dá sa dobre využiť pri jarnom očkovaní na bdiace očko z uskladnených vrúbľov, ak sa kôra ešte dobre neoddeľuje.                O dva až tri týždne skontrolujeme ujatie očiek. Spoznáme ho podľa sviežej farby očiek. Pozostatky listových stopiek sa ľahko oddelia pod dotykom prsta. Ak listové stopky držia, zaschli spolu s očkom, očkovanie sa nepodarilo. Podpníky preočkujeme nanovo Forkertovým očkovaním, očkovať môžeme do prvého septembrového týždňa, ak nie sú noci príliš chladné. Ak opravu očkovaním nestihneme, zostáva nám možnosť nápravy jarným vrúbľovaním. Očkovance v druhom roku  Rez na čapík. Vo februári zrežeme očkovance 30 až 40 mm nad ujatými očkami nožnicami, púčiky podpníka vyslepíme, výhonok priväzujeme k čapíku a opakovane odstraňujeme planý obrast. Čapík začistíme koncom mája ostrými nožnicami alebo žabkou.   Jednoročný očkovanec priviazaný k čapíku. Pri dobrom raste očkovanca odrezávame čapík do konca júna. Vedenie rezu je naznačené čiarou (A). Možnosťou je aj vykonať rez naostro hneď nad kultúrnym očkom. Ranu treba zatrieť štepárskym balzamom. Prečo sa nepodarilo očkovanie Očko nebolo správne priložené na podpník (kambium na kambium). Podpník nebol dostatočne zakorenený. Očkovanie prebehlo v nevhodnom čase (veľmi skoro/neskoro). Rezné plochy na očku a podpníku neboli dostatočne dlhé, hladké a rovné (nôž bol tupý - treba ho pravidelne brúsiť). Očko nebolo pevne pritiahnuté úväzkom k podpníku - odporúčame použiť veľmi priľnavú očkovaciu pásku. Očká boli odobrané priskoro, zlým skladovaním zaschli. Práca nebola vykonaná dostatočne rýchlo, rezné plochy zaschli, prípadne boli znečistené nožom alebo dotykom.  

Broskyňa ako čínsky symbol dlhovekosti Broskyňa je pre nás možno prekvapivo čínskym symbolom dlhovekosti. Kým v Číne je broskyňa doma, v našich pestovateľských podmienkach by takúto povesť asi nezískala. Napriek tomu v našej škôlke vyberáme také odrody a podpníky pre ne, ktoré lepšie zvládajú tlak chorôb, neskoré jarné mrazy, rôzne typy pôd a chladnejšie oblasti. Podpníky Len málokedy má výber podpníka taký zásadný vplyv na vlastnosti stromu, ako je tomu pri broskyni. Máme na výber nasledujúce z používaných: broskyňomandľa GF-677, mandľový semenáč, broskyňový semenáč, slivkový podpník St. Julien a slivkové podpníky podpníky Adesoto a Ishtara vhodné pre najmenšie tvary pod závlahou. Ak ovládame umenie očkovať, môžeme vyskúšať afinitu jednotlivých odrôd na semenáče trnky a Duranzie.     Broskyňomandľa GF-677  Dnes je azda najpoužívanejším podpníkom pre broskyne, je vhodný do suchých oblastí a do pôd s vyšším obsahom vápnika. Broskyne na ňom nebudú trpieť chlorózami (napr. na všetkých sprašových pôdach). Broskyne majú na ňom rýchly vývoj a pri dobrej starostlivosti dorastajú do značných rozmerov. Dobre znáša presádzanie a stromy sa ujímajú spoľahlivejšie ako na mandľovom alebo broskyňovom semenáči. Lepšie znáša aj jesennú výsadbu a riziko zimného vyschnutia je nízke. Nemá rád veľmi ťažké pôdy so stagnujúcou vodou.   Mandľový semenáč Výborný podpník do suchších oblastí a pôd s vyšším obsahom vápnika. Stromy sa pri dobrej starostlivosti môžu dožiť vysokého veku. Zle znáša presádzanie, riziko zimného vyschnutia je pri mrazivých vetroch značné, preto je stromy vysadené na jeseň vhodné chrániť obalom kmeňa a korunky.   Broskyňový semenáč Výborný podpník do všetkých typov pôd okrem pôd s vysokým obsahom vápnika a veľmi ťažkých pôd so stagnujúcou vodou. Stromy sa pri dobrej starostlivosti dožívajú značného veku. V prípade prvých príznakov chlorózy (žltých listov) počas vegetácie prihnojujeme na list železitým hnojivom.      Slivka St. Julien A a Adesoto, Ishtara Slivkový podpník St. Julien A je vhodný do pôd dobre zásobených vlahou, teda skôr do ťažších hlinitých a ílovitých ako aj do záhradných podmienok, kde rátame so závlahou. Je absolútne nevhodný pre pôdy v suchých oblastiach bez dodatočnej závlahy. Stromy rastú umiernene, skoro a hojne plodia a je nutné ich každoročne podporovať vo vitalite hlbším rezom. Pre podpníky Adesoto a Ishtara platí to isté, čo pre St. Julien A, akurát ich rast je ešte miernejší.     Chcete pestovať strom zo semena? Ak si chcete pestovať strom od semienka, lepšiu možnosť ako siahnuť po broskyni a mandli asi nemáte. Kým pri jabloni a hruške by ste sa trápili s malými semenáčikmi, pri broskyni a mandli môžu rastliny v prvom roku dosiahnuť výšku cez jeden meter a hrúbku postačujúcu na očkovanie. Vysadené stromy ich nedobehnú. Očkovať ich môžete v polovici augusta na spiace očko odrodami, ktoré Vám najviac chutia alebo tými odolnejšími voči kučeravosti listov (Primissima Delbard, Amsdenova, Benedicte, Kernechter vom Vorgebirge), aby ste sa zaobišli bez každoročného ošetrovania meďou.      Broskyňa na 6 rokov Mnoho pestovateľov je z ich broskyňových stromov viac než nešťastných. Často sa totiž stáva, že od výsadby stromu po jeho skon neprejde viac ako 5 či 6 rokov, a to i pri stromoch vypestovaných zo semena bez presádzania! Odpoveď na tento problém je jednoduchá: broskyňa je druh extrémne rýchleho vývoja. Nie je raritou, že už jednoročný semenáč má založené kvetné puky a je schopný priniesť prvé plody. V ďalších rokoch schopnosť plodiť narastá s každým jednoročným prírastkom, pretože broskyňa plodí už na jednoročnom dreve. Tam, kde sú na jabloňových a hruškových výhonoch len listové púčiky, tam broskyňa zakladá už kvety. Ak túto priskorú násadu kvetov neregulujeme rezom (čím zároveň aj podporujeme rast mladých letorastov), dôjde k nadúrode a následne broskyňa prestane rásť. Ortieľ nad stromčekom následne vyriekne jarná infekcia kučeravosti listov, kedy oslabený stromček nevládze regenerovať a zaschne. Hotovo.       50-ročná broskyňa, je to vôbec možné? Broskyne nemusia vôbec byť krátkovekou kultúrou, potrebujú však našu každoročnú pomoc v podobe rezu. Týmto zabezpečíme redukciu úrody a hlavne neustálu regeneráciu listovej plochy. Staré prirovnanie hovorí, že broskyňu režeme podobne ako vinič. Aj pri broskyni rozdeľujeme zrezané konáriky na plodné ťažne a zásobné čapíky, ktoré vyprodukujú plodné drevo na ďalších rok. A o rok znova a znova. Ak postup pravidelne opakujeme a neprekvapí nás zima s mrazmi pod -30 °C, broskyne sa môžu dožiť naozaj desaťročia a stať sa aj viacgeneračným stromom. Kľúčom k úspechu je vhodný výber odrody a podpníka, kvalitná listová plocha a pravidelné zmladzovanie, aby stromy plodili tak akurát a rozhodne nepreplodzovali.  

Je stále možné pestovať dlhoveké marhule alebo je to oxymoron? Nejeden pestovateľ sa trápi pri pestovaní marhúľ. Zasadí stromček, stará sa oň, stromčeku sa darí, rastie, ba prinesie aj prvé plody. A naraz uschne jeden mocný konár, potom druhý, alebo ešte horšie – po zime nevyraší marhuľa vôbec. Tento jav sa nazýva predčasné hynutie marhúľ, ľudovo mŕtvica, odborne apoplexia. Čo ju spôsobuje? Popravde stále presne nevieme, skôr len tušíme a zo skúseností vyvodzujeme závery. Celé skupiny výskumníkov pátrali v uplynulom storočí po príčinách tohto javu, mnohé objasnili, no vyčerpávujúcu odpoveď neposkytli. Preto dnes tí, čo pestujú marhuľové sady, si zväčša popri nich vedú aj marhuľové škôlky, aby stromčeky pravidelne dosádzali. Apoplexia, hoci jej rozumieme azda o niečo viac, je stále medzi nami.   Vačšina štúdií výskumníkov sa však zhoduje, že stredoeurópska klíma marhuľovým stromom svedčí menej. Domovinou marhule sú zrejme dva regióny v Ázii - Čína a Tibet na jednej strane a západ Strednej Ázie na pomedzí Uzbekistanu, Tadžikistanu a Kirgistanu na strane druhej. V oboch oblastiach je marhuľa druhom kontinentálnej klímy, teda bez výrazných výkyvov  v rámci zimy a leta, hoci teplotné rozdiely medzi zimou a letom sú veľké. Po ukončení vegetácie marhuľa upadne do spánku, prečká zimu, v ktorej ju nevyrušujú zmeny teploty a náhle oteplenia. Prebudí sa až s jarným oteplením, ktoré je zároveň aj začiatkom vegetácie.  U nás sa marhule prebúdzajú už počas vianočných oteplení, miazga začína prúdiť, vystupovať do kmeňa a koruny. Pri januárových a februárových ochladeniach následne namŕzajú časti lyka. Ak sa poškodí aj delivé pletivo kambium, poškodenie je nezvratné a začína proces chradnutia stromu. Z tohto dôvodu bielime pred zimou marhuľové kmene  – snažíme sa odraziť čo najviac zohrievajúcich slnečných lúčov a docieliť čo najneskoršie prebúdzanie a vystupovanie miazgy.     Paradoxne tuhšie zimy bez výkyvov znášajú marhuľové stromy lepšie. Aj to je azda jeden z dôvodov, prečo počas 20. storočia nárastli v sadoch majestátne, desiatky rokov staré marhule. V dnešných kolísavých zimách to majú jednoducho ťažšie. Vysoké teploty skoro na jar urýchľujú nástup rašenia a kvitnutia a tým sa úrody stávajú neisté aj v južných oblastiach. Schopnosť prečkať zimu ovplyvňuje ďalší významný faktor - dobré vyzretie dreva a uloženie dostatku zásobných látok. Vo vlhkých ílovitých pôdach je potrebné dobre zvážiť výsadbu marhúľ na podpníku myrobalán. Myrobalán rastie v týchto pôdach až príliš bujne a najmä počas vlhkej jesene vegetáciu ukončia náhle prvé mrazy, bez dostatočného vyzretia pletív. Na mrazové poškodenie a kolaps sú náchylné aj stromy po preplodení, nakoľko príliš veľká úroda strom vysilí, preto nestihne uložiť dostatok zásobných látok. Niekedy sa stane, že po preplodení usychajú stromy alebo časti korún už počas leta. Odpoveď skúseností Sadári, záhradníci i drobní pestovatelia, hoci nepodkutí exaktnými výsledkami výskumov, ale vedení  skusenosťami, tušili, že marhuľové drevo nie je najlepším kandidátom na zdarné prezimovanie. Preto sa jeho podiel snažili vo svojich sadoch umenšiť. Ale ako znížiť prítomnosť dreva marhúľ v marhuľovom sade? Je to paradox a zároveň úloha, s ktorou by si ťažko hlavu lámal nejeden riešiteľ záhad. Nuž ale odpoveď je celkom jednoduchá, marhule neštepili na marhuľové podpníky, ale na slivky a to pekne vysoko – do korunky alebo až do kostrových konárov. Niet divu, že výskumníci nakoniec našli najdlhovekejšie stromy marhúľ zaštepené práve na slivkách. A v prípade, že marhuľový štep predsa len odumrie, na jeho mieste stále zostáva vitálna slivka.   Aká pôda, taký podpník Ponuka podpníkov, ktoré sa v jednotlivých oblastiach používali, je široká a líši sa podľa regiónov, nakoľko sa s obľubou používali miestne typy. Niekde prevažujú slivkové semenáče vypestované do korunky, inde sa viac používalo medzištepenie – napr. mrazuvzdornou Wangenheimou slivkou. V ťažkých pôdach sa ako podpníky sa používali pravé slivky, Bystrická a jej typy, Duranzia, Belica, Zelená ringlota a mnohé miestne typy okrúhličiek. Pán Gustav Čejka spomína Kozlienku, ktorá sa vyskytovala v okolí Prievidze a na Hornom Ponitrí.    V suchších pôdach sa štepili aj na myrobalán, tu je medzištepenie slivkou veľmi výhodné kvôli silnému podrastaniu myrobalánu. Azda ideálnou možnosťou je rozpestovať slivkový stromček a ten následne preštepiť marhuľou. Po marhuľovom semenáči siahame vtedy, ak budeme stromček sadiť v ľahkej a priepustnej pôde v teplej oblasti. V ťažkej pôde sa mu nedarí. V bežných škôlkach by ste stromy na vyššie popísaných podpníkoch hľadali márne. V našej škôlke však pestujeme aj marhule so slivkovým medzištepením – teda marhuľu štepíme vysoko na slivkový kmienok zaočkovaný na myrobaláne a tým zabezpečíme mrazuodolnosť a dlhovekosť stromčeka.   Režme uvážlivo Jedna z teórií hovorí, že mŕtvica je zapríčinená pôsobením húb a baktérií. Za pravdu môžeme dať tejto vete v prípade, že bol strom nesprávne rezaný alebo poškodený vylomením konára a cez otvorené rany prenikajú spóry húb a ďalšie organizmy. Režme preto uvážlivo a nevytvárajme veľkými ranami vstupnú bránu pre rozklad. Marhuľa je druh veľmi skoro vstupujúci do plodnosti. Kladie preto vysoké nároky na kvalitný výchovný rez. Inak nám hrozí preplodenie už v prvých rokoch po výsadbe. V teplých oblastiach dopĺňame klasický jarný rez spojený so zakracovaním výhonov aj Šittovým rezom, ktorým zapestujeme kompaktnú, plodným drevom nádherne obrastenú korunku. Tento rez je nutné vykonať najneskôr do 15. júna, po tomto termíne už narastie v druhej miazge len slabé drevo.       Kroky k úspechu Všade tam, kde pôda nie je príliš suchá, pestujme marhule na slivkových podpníkoch. Bieľme kmene, režme citlivo a uvážene, nenechajme stromy vysiliť preplodením, kontrolujme moníliu a predsa si povedľa chystajme marhuľové stromčeky na dosadbu. A hoci okrem starých odrôd klasického sortimentu (Maďarská, Veľkopavlovická, Rakovského) máme k dispozícii aj mrazuodolnejšie odrody (napr. odrody z kanadského šlachtenia: Harcot, Harogem, Harlayne alebo ukrajinskú Vynoslivij) ani tieto nie sú zárukou istého úspechu. Jednoducho marhuľa je druhom, ktorý nás neustále učí trpezlivosti. Odmena je však mimoriadne sladká.

Máj je lásky čas a s láskou sa treba venovať aj domácej škôlke Vyškôlkované podpníky v suchej jari výdatne zavlažujeme pre dobré ujatie a vstup do vegetácie. Včasným kyprením medziradí predchádzame rozvoju vytrvalých tráv. Medziradia tiež môžeme dočasne ozeleniť vhodným zeleným hnojením – veľmi vhodné sú horčica, cirok či hrášok, na lepších pôdach vo vlhkom roku aj medonosná facélia vratičolistá. V širších medziradiach môžeme pestovať aj zeleninu a aromatické bylinky. Veľmi vhodné sú široko pokryvné kapucínky. Ich kvety sú zasa skvelým spestrením šalátov. Naopak nevhodnými ozeleňujúcimi rastlinami sú lucerna siata či ďatelina lúčna, ktoré mohutným koreňovým systémom potláčajú vyškôlkované stromčeky a lákajú hlodavce. Sú však vhodnou a zlepšujúcou kultúrou pestovanou v predchádzajúcich rokoch na mieste škôlky - viažu vzdušný dusík a hlboko prekoreňujú pôdu.   Z rastúcich výhonkov vyberieme najsilnejší rovný a pekne rastúci mládik, základ budúceho kmeňa. Ostatné výhonky skrátime asi na jednu tretinu. Vzniknuté čapíky ponechávame, sú podstatné pre rovnomerné hrubnutie kmienka. V prípade opätovného nárastu v druhej miazge ich znova skrátime. V prípade úplného odstránenie bočného obrastu by boli kmienky príliš slabé.   Pestovanie kmienka v škôlke: A práce v predjarí (A1 - A3 škôlkovanie) A1 - nezaočkovaný semenáčik A2 - zaočkovaný semenáčik zrezaný na čapík A3 - semenáčik zaštepený počas zimy v dielni A4 - skracovanie hlavného výhonu a rez bočného obrastu A5 - ak stromček dosiahol požadovanú výšku, štepíme v korunke konečnú odrodu, resp. pokračujeme v pestovaní kmeňa podľa A4 ďalší rok, bočný posilňovací obrast môžeme ponechať, ak je kmienok slabý B1, B2 - zelené práce: pri štepencoch a očkovancoch vyslepujeme letorasty podpníka Vyberáme najsilnejší letorast ako budúci kmeň, ostatné letorasty skracujeme za 5. až 6. listom. Pri raste nových letorastov v druhej miazge postup opakujeme. Vytvárame úkryty pre hmyz, najmä pre predátorov vošiek. Ucholaky čoskoro osídlia starý kvetináč otočený hore dnom, naplnený senom a zavesený v blízkosti mladých stromčekov. Vošky vedia spôsobiť veľké oneskorenie vývoja rastlín až zastavenie rastu, niekedy sa stáva, že rastliny vplyvom neustáleho sania uhynú.    Keď si s voškami naozaj nevieme rady a mladé stromčeky sú výrazne poškodzované, pripravíme si výluh zo žihľavových či tabakových listov alebo aplikujeme olej v predjarnom období. Používame slnečnicový/repkový olej emulgovaný lecitínom, aby sme ho mohli zmiešať s vodou. Ošetrujeme ním všetky stromy a kry bez rozdielu, obzvlášť tie, kde v minulom roku bol silný výskyt vošiek a na povrchu výhonov sa teda nachádza množstvo prezimovaných vajíčok. Použijeme 70 g lecitínu na 1 l oleja, 3 l emulgovaného oleja na 100 l vody, lecitín je potrebné vmiešať do zohriateho oleja. Následne olej s vodou vytvorí hladkú emulziu, ktorú môžeme aplikovať. Na rastlinách vytvoríme hladký film, ktorý zamedzí liahnutiu vošiek. Účinok aplikácie závisí od dokonalého pokrytia povrchu rastlín. Olej aplikujeme ako predjarný postrek ešte pred olistením porastu. V žiadnom prípade neaplikujeme v už olistenom poraste, s istotou dôjde k významnému popáleniu porastu! Tento prostriedok obmedzuje taktiež výskyt štítničiek, červcov a puklíc.  Stromčeky nám do jesene krásne narastú a zhrubnú a v ďalšom roku ich budeme môcť zaštepiť rozmanitými odrodami.  

Jesennú či jarnú výsadbu stromov už máme úspešne za sebou a jemné vlásočnice korienkov prerastajú dňom i nocou hlbšie do pôdy za tichej prítomnosti rozmanitého pôdneho života. Mladé svieže výhonky sa ťahajú k slnku a šťavnaté lístky zbierajú hojnosť slnečných lúčov. Mohlo by sa zdať, že vysadené stromčeky môžeme opustiť a ponechať samé na seba a ony nám vyrastú v mohutné a dlhoveké stromy. Veď predsa aj les rastie sám od seba a nik sa oň priveľmi neobzerá, tak prečo by to nemohlo ísť aj s mladučkými ovocnými štepmi? Stromy v lese sa sejú samé a keď im to dovolíme, väčšinou rastú od semienka na jednom mieste po celý život - bez presádzania.      Lenže ovocný strom či iný strom zo škôlky predtým, než zapustí svoje korene na konečnom stanovišti, je presádzaný hneď niekoľkokrát. A každé presádzanie znamená stratu korienkov a stres. Nech sme akokoľvek opatrní, korienky vždy porušíme, najjemnejšie vlásočnice ani pri úmornej snahe nevykopeme celé a tak musia nanovo po oslabení regenerovať. Či sa nám to páči alebo nie, čas presádzania je najvýraznejším zásahom a stresom v živote stromu. Čo teda robiť, aby bol stres čo najmenší a ujateľnosť stromčekov čo najvyššia?           Predpokladajme, že výsadba prebehla v najlepšom poriadku – dôkladne sme vysadili kvalitný stromček na semennom podpníku, do výsadbovej jamy pridali biouhlie, stromček priviazali hrubým úväzkom k pevnému kolu, kmienok ochránili pred ohryzom pletivom a nezabudli sme ani na hlboký rez po výsadbe. Ako sa však o vzmáhajúci štep starať v rokoch nadchádzajúcich?  Jednou zo základných podmienok úspechu je nenechať výsadbovú misu, teda kruh okolo stromu s priemerom asi 1,5 až 2 m, zarásť vytrvalými trávami. Kým stav bez podrastovej vegetácie pri pestovaní stromčekov na slaborastúcich podpníkoch a ovocných krov je celoživotnou nutnosťou, pri starostlivosti o dlhoveké ovocné stromy na semenných podpníkoch postačí na niekoľko rokov v mladosti, zväčša 5 až 10 - v závislosti od vlahových podmienok. Čím v suchšom regióne stromček vysadíme, tým dlhšie zatrávnenie odďaľujeme. Pôdu vôkol stromčeka kypríme, aby nezarástla kompaktnou trávnou mačinou. Tá totiž vytvára reálnu konkurenciu a potláča rast mladého stromčeka, ktorý ešte nemá korienky rozrastené a zosilnené. Znakom dobrého prijatia je bujný rast sviežich výhonkov. Už v prvom roku by mali dosiahnuť dĺžku 0,5 m až 1 m.        Aby nám však motyka celkom neprirástla k rukám, namiesto neustáleho okopávania zvoľme radšej nastieľanie pôdy pomaly sa rozkladajúcim organickým materiálom. Napodobňujeme tak podmienky lesa, kde mladé stromčeky odrastajú pod perinkou lesnej hrabanky, každoročne zásobovanej novým prísunom materiálu v podobe opadaného lístia. V rozvážne tikajúcom geologickom čase sa nám práve vďaka hromadeniu odumretých rastlinných zvyškov vytvorili hrubé vrstvy humusom bohato zásobených pôd. Preto je neustály prísun organickej hmoty na obrábanú pôdu základným predpokladom udržania a zvyšovania pôdnej úrodnosti.       Pôdu nasteľme hneď po výsadbe alebo najneskôr na jar, skôr než priestor prerastú korienky pýru a trvácich tráv. Najskôr kruh okolo stromčeka dôkladne prekypríme. Ak je stromček zasadený v kopci, vytvoríme akúsi malú terasku. Trsy trávnej mačiny použijeme na vytvorenie mierne šikmej spodnej hrany. Vďaka lokálnemu zrovnaniu terénu zachytíme pri väčšej zrážke vodu, ktorá by inak v kopci rýchlo odtiekla. Na pokyprenú pôdu rovnomerne navrstvíme kompost alebo hnoj. Najlepší je taký, aký máme práve k dispozícii - kravský, konský, ovčí či zajačí. Vyvarujme sa azda len priameho používania kuracieho trusu a pripravme si z neho radšej riedené zálievky. Dbáme, aby sme hnoj neprihrnuli až priamo ku kmienku stromčeka. Na vrstvu výživnej hmoty zase navŕšime vrstvu bohatú na uhlík: lístie, seno, slamu, zavädnutú pokosenú trávu či drevnú štiepku, čo zostala z konárov po zimnom reze. Takto navŕšený tanier organickej hmoty bráni prerastaniu burín, pomalým rozpadom postupne uvoľňuje živiny, obohacuje pôdny život a vytvára kvalitný humus. Ak tráva začína vrstvou prerastať, je dobré kopu odhrnúť, priestor okopať a nanovo nastlať v pôvodnej hrubej vrstve. Proti prerastaniu buriny nám pomôže aj kokosový koláč, ktorý umiestnime okolo kmienka buď namiesto mulču alebo na mulč (dlhšie vydrží), prípadne medzi mulč a hnojivo.           V prípade, že máme na pozemku zvýšený výskyt hlodavcov, volíme radšej pravidelnú okopávku motykou pred dlhodobým mulčovaním a snažíme sa prilákať prirodzených predátorov. Ak máme sad v otvorenej krajine, prilákajme plazy a dravé vtáky. Užovkám nachystajme tlejúcu kopu starého sena alebo hnoja, kopu kamenia na vyhrievanie slepúchov a jašteríc a dravým vtákom zhotovme bidlo, na ktoré zosadnú. Postačí dlhý drevený kôl zasadený pevne do zeme. Podstatné je, aby mierne vyčnieval nad okolitú mladú vegetáciu. V blízkosti sídel nám pomôžu aj mačky.         Podobne nastieľame aj ovocné kry a drobné ovociny – ríbezle, egreše, josty, arónie, zemolezy, maliny i černice. Aj staršie kry sa nám odvďačia za plytkú okopávku a nastlatie. Ak sa sliepočky vo výbehu často tešili z hrabania v tieni ríbezlí, skontrolujte, či neobnažili vrchné korienky a krčky kríčkov. V takom prípade kry slabo a málo odnožujú a je dobré ich znovu prihrnúť pôdou, za čo nám v kombinácii s rezom v ďalšom roku dajú množstvo silných zmladzujúcich výhonov. Na mladom dreve sa zasa dočkáme kvalitnejšej úrody a predídeme zostarnutiu krov.       Podrastujúci podpník Životná sila kypí odvšadiaľ. Na tohtoročných štepoch naliate puky roztvárajú svoje mladé lístky slnku naproti. Keď sa pozrieme bližšie, zistíme, že zároveň s nimi sa prebúdzajú aj spiace očká podpníka. Vyslepujeme ich skôr, než by stihli prerásť ešte stále chúlostivý štep a prípadne už prerastené výhonky krátime. Podrastajúci podpník sa môže objavovať dlhodobo napríklad pri slivkách a marhuliach zaštepených na myrobaláne – tu ho treba odstraňovať pravidelne.         

Práve kvitnú ovocné stromy. Je to skvelá príležitosť vydať sa na potulky krajinou. Možno máte vo svojom okolí starú ovocnú alej, ktorá na takúto prechádzku pozýva. Ak alej vo vašej blízkosti nerastie, je to možno dobrá príležitosť zamyslieť sa, kde by už onedlho aj vašim pričinením mohla zapustiť korene.     Človek prechádzajúci súčasnou poľnohospodárskou krajinou sa cíti dosť skľúčene. Kráča obilnými  a kukuričnými lánmi bez konca. Márne hľadá tieň starého stromu uprostred poľa, úpenlivo sa dožaduje remízky a medze, túžobne očakáva alej. Možno si poviete: Kto by už dnes chodil krajinou pešo, na bicykli alebo koni? Len snílkovia a romantici, čo nemajú nič iného na práci. Dnes nieto času na pomalé hĺbavé túlanie sa krajinou. Niet času na vnímanie posolstva jej záhybov, jaziev i krásnych zdedených šperkov. Krajina nám dnes značne ochudobnela a stala sa priestorovou a materiálovou základňou na realizáciu ambicióznych ekonomických projektov. Čistý kalkul.           Začal som popisom stavu neosobnej agrárnej krajiny a pri vývoji tohto stavu by som aj rád zostal. Kde sa u nás vzali aleje, ktoré sa medzičasom zas niekam podeli? Najstaršie aleje vznikli v časoch renesancie a baroka. Príslušníci šľachty sadili aleje lesných drevín, aby demonštrovali veľkosť i ekonomickú prosperitu svojho panstva. Najviac alejí sa na našom území vysadilo pravdepodobne v časoch Rakúska-Uhorska za vlády Márie Terézie a Jozefa II., ktorí nariadili výsadbu alejí po celom svojom veľkopanstve. Mohutné koruny stromov preukazovali všakovaké benefity. Chránili pochodujúce vojská pred páľavou slnka i zrakmi zvedov cudzích armád.      O čo šťastnejší boli vojaci, ak alej, ktorou pochodovali, bola ovocná, a tak im cestou takpovediac padali do úst zrelé čerešne, jablká, slivky i hrušky. Od spokojnosti vojakov nie je ďaleko k spokojnosti sedliakov. Tí boli nanajvýš potešení rozhodnutím vrchnosti sadiť k cestám, vodným tokom a kanálom ovocné stromy. Niežeby nemali zmysel pre majestátnu vertikálnu líniu pompéznych šľachtických lipových a dubových alejí. Avšak vysadiť okolo cesty hruškovú, jabloňovú, slivkovú, či orechovú alej v sebe nesie aj značný ekonomický potenciál. V minulosti mnohé regióny výrazne zbohatli z celkom prostej činnosti, a to z muštovania. A ako by to bolo, keby činorodý sedliak nepridal aj ďalšie ušľachtilé produkty – sušené ovocie, pálenky i ovocné vína.  A ako sme na tom s alejami dnes? Súčasné dožívajúce ovocné aleje boli vysadené  zväčša v 50. rokoch minulého storočia cestnými správami. Mnohé sa nachádzajú na konci svojho životného cyklu, iné sú predčasne oslabené necitlivým rezom, no nájdu sa aj aleje v peknom stave (napr. výsadby dlhovekých jabloní odrôd Jadernička moravská a Batul). Najvitálnejšie a najdlhovekejšie aleje zložené z listnatých lesných drevín ešte môžu žiť rádovo niekoľko desiatok rokov, ak ich život predčasne neukončí ostrie motorovej píly. Totiž z alejí dnes máme strach. Prestali sme ho mať z vlastnej nebezpečnej a rýchlej jazdy a začali sme mať obavu zo stromov. V Českej republike vznikla na podporu alejí príznačná kampaň: „Pozor, stromy sa rútia okolo ciest šialenou rýchlosťou“. Zvláštne, že aleje billboardov okolo ciest rásť môžu bez povšimnutia.       Na Slovensku sa nájde množstvo miest, ktoré sú pre aleje ako stvorené. Sadenie okolo cestných komunikácií vyžaduje zmenu „spoločenskej objednávky“ práve kvôli zmienenému strachu zo stromov okolo cesty. Keby sme však sadili stromy okolo novopostavených cyklotrás, poľných ciest, či vodných kanálov, pribudli by stovky kilometrov alejí a stromoradí. Dočkali by sme sa zlepšenia krajinného rázu, podpory druhovej pestrosti, zníženia prašnosti, spomaľovania vetra, obmedzenia veternej erózie i vďačnosti ľudí prechádzajúcich alejou za príjemný tieň v horúcom letnom dni a za sladké ovocie ako posilu na ďalšiu cestu. Prvé lastovičky vznikajú aj vďaka podpore grantových programov Zelené oázy a Sadíme budúcnosť Nadácie Ekopolis, programu Pre budúcnosť Nadácie Slovenskej Sporiteľne či ďalších programov. Niektoré z nich nájdete aj na mape projektov výsadby drevín. Pri výsadbe treba dôkladne premyslieť druhy a odrody vhodné na danú lokalitu a plánovanú mieru starostlivosti, ako aj vhodný spon výsadby pre ne. Je zbytočné sadiť na starostlivosť náročnejšie ovocné stromy niekam, kde im nebude mať kto zabezpečovať výchovný a neskôr aj udržiavaci či zmladzovací rez, dostatok výživy či ošetrenia proti voškám apod. V tomto prípade zvoľme radšej odolnejšie listnaté stromy, ktoré si po počiatočnom prihnojení, povýsadbovom reze a zapestovaní korunky v dostatočnej výške poradia už samy. Podobne sa ušetríme sklamania, ak do alejí posadíme bujne rastúce, voči chorobám odolné a húževnaté odrody, nie odrody vyžadujúce veľa pozornosti gazdu v sade a záhrade. Takisto nesaďme teplomilné druhy a odrody do vyšších polôh či naopak odrody jabloní citlivé na múčnatku v teplých a suchých oblastiach. Možno nás láka posadiť do pustej krajiny pri ceste čo najviac sadeníc, ktoré sú teraz také útle, nezabudnime však zvážiť ich veľkosť v dospelosti, aby naša horlivosť vytriezvela na realistický odhad sponu výsadby. Druhy a odrody vhodné do alejí: Listnaté stromy: duby, lipy, neštepené čerešne vtáčie, neštepené jarabiny oskorušové, brekyňové či vtáčie, javor poľný (dobre znáša aj zasolenie), javor mliečny a javor horský, jaseň štíhly, jaseň mannový, pagaštan konský, platan javorolistý, topoľ čierny, a k vodným tokom topoľ biely a jelša Ovocné stromy:  Čerešne na podpníku čerešňa vtáčia:  Burlat, Dönissenova, Droganova, Libějovická, Thurn-Taxis (Schneiderova), Troprichterova, Veľká čierna chrupka (k poľným cestám apod., môžu byť aj bližšie pri ceste) Boppardská raná, Krupinská Dudečka, Germersdorfská, Granát, Hedelfingenská, Jánovka mšenská, Karešova, Kaštánka, Kordia, Lyonská raná, Moreau, Napoleonova, Rýchlica nemecká (aspoň 4 m od cesty)   Gaštany Hrušky na podpníku hruška planá:  Canalova, Jakubka česká, Koporečka, Maslovka rímska, Muškatelka turecká, Salisburyova, Soľnohradka, Tatarova hruška (k poľným cestám apod., môžu byť aj bližšie pri ceste) Čáslavka pravá, Bergamotka letná, Merodova maslovka, Muškatelka šedá, Nagevicova, Solanka, Špinka (aspoň 4 m od cesty) Jarabiny oskorušové štepené Jarabiny vtáčie štepené, napr. Moravská sladkoplodá Jablone na podpníku jabloňový semenáč:  Batul, Bernské ružové, Boikovo, Grahamovo, Kniežacie zelené, Punčové, Solivarské ušľachtilé, Wealthy (k poľným cestám apod., môžu byť aj bližšie pri ceste) Citrónové zimné, Coulonova reneta, Červené tvrdé, Gdánsky hranáč, Harbertova reneta, Landsberská reneta, Lecar, Malinové hornokrajské Panenské české, Strýmka (aspoň 4 m od cesty)   Liesky turecké Moruše biele (Morus alba): rôzne odrody, bieloplodé, čiernoplodé aj fialovoplodé Orechy kráľovské Ringloty na podpníku myrobalán: Althanova, Oullinská, Wazonova Slivky na podpníku myrobalán: Ontario, Wangenheimova V novovysadených ovocných alejách sa môžu uplatniť aj rôzne staré odrody či vzácne krajové odrody, čím prispejeme k ich ďalšiemu zachovaniu a šíreniu aj za hranice regiónu. Netreba sa báť, že by takéto sadenie bolo zbytočnou investíciou, pokiaľ po výsadbe bude nasledovať aj svedomitá následná starostlivosť. Tá je úplne kľúčová a bez nej budú vysadené stromy len živoriť, prípadne úplne zahynú. Nezabudnime ani na súhlas majiteľov pozemku a správcu ciest, vysadiť stromy v dostatočnej vzdialenosti od cesty (tak, aby koruna ani v dospelosti nesiahala nad cestu) a ponechať pred križovatkou 50 m bez vysadených stromov. Výsadba a starostlivosť o aleje sú poklady vložené do vienka ďalších generácií. Ak sme my mohli obdivovať krásu aspoň posledných alejí, bolo by chvályhodné, aby sa z nej mohli tešiť aj ďalšie generácie.   Jedno staré príslovie hovorí: „Krajina bez alejí je ako obraz bez rámu“. Obraz našej krajiny si naozaj zaslúži dôstojný rám, akým aleje bezpochyby sú. A netreba sa čudovať, keď samotný rám časom vstúpi do obrazu.  

Chcete si z Vašej záhradky vytvoriť Rajskú záhradu? Nemusíte si (ale môžete) nutne do jej stredu vysadiť Strom poznania granátovník púnsky. Ale môžete si ju vyskladať ako funkčnú a zároveň krásnu kombináciu ovocných stromov a ovocných kríkov, zeleniny a jedlých kvetov, či trvaliek a samovýsevných letničiek s ďalšími jedlými súčasťami – napr. listami, mladými výhonkami, cibuľami, podzemkami či koreňmi. Mnohé z nich nájdete aj v predajni našej škôlky. Jedlé kvety nie sú len súčasným extravagantným výstrelkom drahých reštaurácií. Na skrášlenie jedál, zlepšenie ich chuti a vône sa používali už pradávno. Dokonca aj ako hlavná zložka niektorých jedál. Aj v receptoch zozbieraných v ranom novoveku narazíme na použitie ruží, bazy, nevädze, klinčekov, fialiek či levandule pri príprave jedál.      Nájdeme medzi nimi kvety či skôr kvetné puky zeleniny - brokolice, karfiolu či artičokov. Alebo kvety bežne používaných byliniek ako pamajorán, baza, tymián či šalvia. Ale tu zďaleka neskončíme. Jedlé sú aj primárne okrasné kvety ruží, ľalioviek, tulipánov či krasuliek, ktoré väčšina ľudí nezvykne jesť na posedenie. A dokonca aj kvety inváznych rastlín ako zlatobyľ kanadská či netýkavka žliazkatá, ktorých výskyt môžeme krotiť radšej príborom namiesto herbicídov.  Prečo vôbec jedlé kvety jesť? Okrem toho, že sú krásne, voňavé a chutné? Ak by vám tento výčet nestačil, mnohé z nich majú aj liečivé účinky, podporujú správne trávenie a majú významnú nutričnú hodnotu či obsahujú bioaktívne zložky ako antioxidanty.    To, či sú konkrétne kvety jedlé, si najlepšie overíme s pomocou kľúča na určovanie rastlín či aplikácií na určovanie rastlín  plantnet či i-naturalist a v rôznych relevantných zdrojoch zameraných na jedlé rastliny. V prehľadnej tabuľke nižšie nájdete tipy na niektoré užitočné zdroje inšpirácie pre vaše kúzlenie s jedlými kvetmi. Samozrejme zdrojov kvetinových receptov na internete je oveľa viac, jedlosť kvetov použitých v recepte však odporúčame overiť na viacerých miestach. Tipy na zdroje informácií o jedlých kvetoch Názov Popis Rozsah www.pfaf.org Databáza s jedlými, liečivými a inak využiteľnými rastlinami s podrobným popisom rastlín a stručným popisom kulinárneho využitia s odkazmi na zdroje informácií Takmer 700 druhov rastlín s jedlými kvetmi a ich časťami (peľom, nektárom) Alexander Heil: Rajská zahrada. Pěstujeme jedlé vytrvalé rostliny. Přehled od A do Z. HEL,  Ostrava, 2004. Kniha o jedlých trvalkách a samovýsevných jednoročkách rozdelená do 4 sekcií podľa konzumovanej časti so stručným popisom rastlín aj ich kulinárneho využitia  31 druhov s jedlými kvetmi Jana Vlková: Květinová kuchařka. Jedlé kvítí a býlí na vaření i zdobení. Smart Press, Praha, 2015. Kniha s podrobným popisom rastlín s jedlými kvetmi, tipmi na zber, použitie a receptmi. 99 druhov s jedlými kvetmi + 40 receptov Jana Vlková: Kytky k jídlu v receptech i herbáři. Jana Vlková, Praha, 2018 Kniha s podrobným popisom rastlín s jedlými kvetmi, tipmi na zber, použitie a receptmi. 40 druhov s jedlými kvetmi + takmer 100 receptov Jana Vlková: Pampelišky k jídlu. Jana Vlková, Praha, 2019. Kniha s podrobným popisom púpavy lekárskej, jej jednotlivých častí a receptmi. 20 receptov z púpavy lekárskej Magdalena Beranová: Jídlo a pití v pravěku a ve středověku. Academia, Praha, 2012. Kniha s popisom kuchyne praveku, stredoveku s receptmi aj z raného novoveku.  7 druhov s jedlými kvetmi + 17 receptov z raného novoveku z nich Lesley Bremnessová: Byliny. Zdravie, krása a radosť. Fortuna Print, Bratislava, 2003. Kniha o bylinkách s podrobným popisom, tipmi na pestovanie, liečivým, kulinárnym a technickým použitím. 36 druhov druhov s jedlými kvetmi + 15 receptov Peter Becker, Claudia Wilhelmi: Vaříme z divokých bylin. Profi Press, Praha, 2018. Kniha kuchynských a kozmetických receptov z 10 druhov voľne rastúcich bylín. 5 druhov s jedlými kvetmi + 16 receptov Monika Halmos: Veilchen, Rose & Lavendel. Freya, Linz, 2014 Kniha s podrobným popisom fialky, ruže a levandule a s receptmi z nich, rozdelenými do dvoch častí – pikantné (slané) a sladké recepty. 34 + 35 + 34 receptov z fialky, ruže a levandule   Jedlé kvety môžeme nájsť a vypestovať takmer všade: od malého kvetináča s veľkonočnou dekoráciou prvosienok a fialek, cez okraje zeleninových záhonov a samostatné kvetinové bufety, jazierka a potoky až po lúky a lesy poskytujúce pestrú skladbu kvetov bylín aj drevín.      Jedlé kvety môžeme pri vhodnej kombinácii pestovaných a zbieraných druhov jesť celoročne a to v čerstvej aj spracovanej podobe. Mnohé je najlepšie jesť čerstvé a neupravené, pričom majú po odtrhnutí rôznu trvanlivosť. Od nenápadných kvietkov veroniky či nezábudky, ktoré treba zbierať tesne pred použitím až po vytrvalé kvety z čeľade slezovitých, tie vydržia v chladničke aj týždeň.    Iné kvety pred použitím treba povariť či aspoň oblanšírovať, niektoré sa dobre nakladajú do oleja, octu či alkoholu. Viaceré môžeme aj šetrne sušiť tak, že si do značnej miery zachovajú svoju farbu, chuť a vôňu. A sušené kvety sa dajú používať vcelku alebo rozomlieť na rôzne hrubý prášok, ktorým môžeme dozdobiť jedlá. Pri používaní sa môžeme pohrať s farbami, textúrami, vôňami a chuťami.      Vŕba rakytová Sladké lízatko ako pozdrav jari Ako prvý posol jari s jedlými kvetmi svieti v plnom kvete do diaľky už od marca do apríla a peľom láka včely. Práve tento peľ je voňavý a veľmi chutný aj pre nás a zo samčích kvetov ho môžeme pri správnom načasovaní zlízať ako z lízatka. Netreba otáľať, lebo kvety kvitnú krátko. Samčie kvety s peľom môžeme aj ponoriť do vody a vypiť jar bez peny. Okrem týchto dvoch tipov veľa kulinárneho využitia táto vŕba nemá, ale keďže je z domácich vonku rastúcich jedlých kvetov jedna z prvých, môžeme jej to odpustiť.    Prvosienky Voňavé a sladké krásky Na lúkach a v riedkych lesoch nájdeme v apríli a máji voňavé nežne citrónovo žlté sukienky prvosienky vyššej či prvosienky bezbyľovej, ba aj sýtožlté sukne prvosienky jarnej. Rozšíriť škálu farieb nám pomôžu šľachtené verzie prvosienky jarnej s červenými a bordovými lemami sukienok alebo rôznofarebné kultivary prvosienky bezbyľovej či prvosienky holej. Sezónu jedlých prvosienok nám pomôže predĺžiť prvosienka zúbkatá, ktorá kvitne až v máji a júni.    Všetky tieto prvosienky sú vhodné do šalátov, ktoré farebne spestria a obohatia o sladkastú chuť a vôňu. Vďaka tomuto sú veľmi vhodné aj ako ozdoby dezertov, od skromných košíčkov až po veľké torty. Omamnú chuť a vôňu si zachovajú aj v čaji, ktorý nám pomôže privodiť pokojný spánok.   Fialky a sirôtky Omamné, skromné aj výstredné Všetky fialky aj sirôtky sú jedlé a keď využijeme viaceré druhy, vieme si aj pekne natiahnuť fialkovú sezónu. Asi najchutnejšie sú zároveň aj najvoňavejšie fialky voňavé, ktoré rozkvitajú ako jedny z prvých, podľa lokality od marca do mája. Ďalšími fialkami, ktoré u nás v prírode bežne nájdete, sú fialka psia, lesná, či Rivinova, ktoré kvitnú od apríla až do júna či júla.  Fialky sa ľahko medzi sebou krížia a bolo vyšľachtených už mnoho medzidruhových krížencov. Z nich sa najčastejšie na jar a na jeseň v záhradnictvách stretnete s rôznofarebnými sirôtkami (Viola x wittrockiana), tie sú ale citlivé na vysoké letné teploty.    Vyššie teploty znášajú lepšie tzv. minisirôtky, teda fialky rohaté, a tak vydržia kvitnúť až do júna. Ak vysadíte sirôtky do tieňa či polotieňa na sever od domu, môžu vám vydržať aj cez horúce a suché leto. Sezónu fialiek až do septembra či októbra vie predĺžiť aj domáca žltobiela fialka roľná či fialka trojfarebná. Počas teplého babieho leta často znovu zakvitne aj fialka voňavá. Receptov s fialkami je neúrekom, pri voňavých druhoch (f. voňavá a f. podivuhodná) môžeme ich vôňu uchovať aj v sirupe či maceráciou v octe či alkohole. V slaných jedlách sa uplatnia ako efektná a chutná dekorácia, najčastejšie v šalátoch, nátierkach, syrových roládach, či ako ozdoba krémových polievok. Škála sladkých jedál s fialkami a sirôtkami je naozaj široká, od čerstvých a kandizovaných ozdôb dezertov a nápojov, cez primiešanie do rôznych krémov a cesta až po džemy a želé.    Sirôtky a minisirôtky sú výstrednejšou verziou skromných fialiek a pri zdobení ich stačí použiť menej. Majú výraznejšiu osviežujúco kyselkavú chuť a sú príjemne chrumkavé. Ak ich pridáme do polievky, vedia ju zahustiť podobne ako okra. Môžeme ich aj vylisovať a ešte čerstvé použiť tesne po dopečení keksíkov na ich dekoráciu. Vylisované kvietky totiž po pritlačení na ešte horúce keksíky zvädnú a prilepia sa k nim bez toho, že by výrazne stratili farbu. Alebo ich môžeme uväzniť v ľadových kockách, ktorými v lete osviežujeme nápoje.  

Štepíme v záhrade, sade i chotári Jar je príhodný čas, aby sme rozmnožili tie ovociny, ktoré nám najviac chutia, zachránili odrodu zo starého torza v opustenom sade či počas vychádzky zušľachtili plánku v chotári. Ako postupovať, aby naše úsilie bolo korunované úspechom, si povieme v nasledujúcich riadkoch. Ako si vybrať správny spôsob štepenia Štepenie je veľmi výrazným zásahom do života každého stromu, preto sa ho snažíme vykonávať čo najcitlivejšie, každému stromu na mieru. Vo všeobecnosti je najlepšie preštepovať mladé stromy, ešte nerozvetvené hrotiaky či základy koruniek. Samozrejme je možné citlivo preštepiť aj staršie stromy, vyžaduje to však už pokročilejší záhradný um, dostatok vrúbľov i niekoľko rokov starostlivosti na následné zapestovanie, až kým štep nie je samostatný. Vyhýbame sa drastickým zákrokom, pri ktorých je zvykom preštepovať staršie stromy „na kmeni“. I pri štepení a preštepovaní platí zásada, že nevytvárame poranenia, ktoré strom nemôže zahojiť. Pri jabloniach nerobíme rany s priemerom nad 10 cm, pri kôstkovinách by veľkosť rán nemala presiahuť 5 cm. Samotný spôsob štepenia volíme najmä podľa pomeru hrúbky podpníka a vrúbľa a taktiež podľa prítomnosti alebo neprítomnosti miazgy v čase nášho štepenia.  Kedy štepíme Čas štepenia a poradie vrúbľovaných druhov neraz vŕta v hlave nejednému štepárovi. Staré príslovie hovorí, že štepiť začíname vonku vtedy, keď je štepár schopný udržať nôž bez toho, aby mu mrzli ruky. V našich končinách tento termín zväčša pripadá na koniec februára, kedy už môžeme spojkovať čerešne, višne, postupne aj slivky, marhule, hrušky, duly, jarabiny aj oskoruše, ako posledné si nechávame jablone, moruše a gaštany na polovicu apríla. Poradie vrúbľovania nám napovedia aj vrúble uskladnené v pivnici a postupnosť ich rašenia. Ak má podpník naliate púčiky, znamená to, že pletivá sú aktívne, a môžeme štepiť. Pozor, v tomto období ešte nie hociakým spôsobom! V skorom štádiu jari používame spôsoby, ktoré nevyžadujú prítomnosť miazgy. Čím viac budeme so štepením otáľať, tým viac budeme musieť počas leta bojovať s podrastajúcim podpníkom a následne nám narastie štep s menším prírastkom. Broskyne a mandle je možné štepiť aj v jarnom období, lepšie výsledky však získame pri augustovom očkovaní. Vrúble týchto druhov totiž veľmi rýchlo rašia a ťažšie ich udržať v stave vhodnom na štepenie. Taktiež je možné, že po jarnom štepení následne viac trpia glejotokom. Nezabudnime na kvalitné a poriadne nabrúsené náradie, ktoré je nevyhnutným predpokladom úspechu. Náradie na štepenie (A) Štepársky/očkovací nôž, (B) Ovocinárska žabka, (C) Dvojsečné nožnice, (D) Štepárska páska, (E) Veľmi jemný brúsny kameň, (F) Označovacie štítky, (G) Štepársky vosk, (H) Puzdro na nožnice    Spôsoby štepenia mimo prúdenia miazgy  Obdobie, kedy pod kôrou stromov kypí miazga, je pomerne krátke, preto každý záhradník rád siahne aj po spôsoboch, ktoré jej prítomnosť nevyžadujú. Výhodou skorého štepenia je výborné zrastenie, slabšie podrastanie podpníka a silný rast naštepenej časti.   Spojkovanie (kopulácia)  Ide o úplne základný spôsob štepenia, nakoľko spojkovací rez využívame aj pri iných spôsoboch štepenia – bočnom plátkovaní, štepení pod kôru, premosťovaní a ďalších. Pri spojkovaní spájame vrúblik a podpník, ktorých priemery sú buď rovnaké alebo takmer rovnaké. Spoj vykonáme šikmým rezom a následným priložením oboch komponentov. Rez oproti púčikom nie je nutnou podmienkou, i keď vyrašený púčik hneď oproti spojkovaciemu rezu môže v mnohých prípadoch zachrániť štep. Aj preto je dobré tento púčik pri viazaní obísť.    Celkom kľúčové na vykonanie vynikajúceho spojkovacieho rezu je nacvičenie si štepárskeho postoja. Ruku s vrúbľom držíme nehybne pritlačenú na prsiach, pričom pohybujeme len rukou držiacou nôž. Táto ruku je taktiež pomerne zafixovaná, ťah vykonávame chrbtovým svalstvom.          Nadstavbou je spojkovanie s jazýčkom, teda anglická kopulácia. Tento spôsob šetrí prácu a umožňuje delenie úloh. Štepár nemusí štepence hneď viazať, prípadne jeden človek štepí, jeden viaže. Práca pri použití anglického spojkovania je podstatne ľahšia a rýchlejšia. Ak však štepí človek osamote, vystačí  si aj s obyčajným spojkovaním. Voskovať stačí ranku na vrchnej strane vrúbľa. Pri spojkovaní treba dbať, aby rezy nemali vypuklé „bruško“, musia na seba dokonalo priliehať. Tento spôsob je výborne použiteľný pri štepení v ruke ako aj pri vrúbľovaní do korunky.   Spojkovanie (A) a anglické spojkovanie (B) Pri viazaní pásku dobre uťahujeme, púčiky môžeme taktiež obviazať, nevynechávame ich. Miesto štepenia obviažeme hustými závitmi. Úväzky kontrolujeme, včas povoľujeme a odstraňujeme, aby sa nezarezali do hrubnúceho stromčeka. Správne a nesprávne spojkovanie (A) Správne spojkovanie – je nutné, aby sme prikladali kambium na kambium aspoň z jednej strany. Nie je potrebné, aby bol vrúblik vycentrovaný. (B) Nesprávne spojkovanie – rezné plochy odparujú príliš mnoho vody a zasychajú. Takáto chyba sa nám nestane pri použití anglického spojkovania. Bočné plátkovanie Tento spôsob sa používa v prípade, ak je podpník hrubší ako vrúbeľ. Na vrúbli vykonáme šikmý spojkovací rez. Podpník zrežeme kolmo nožnicami alebo pílkou. Primeráme si dĺžku spojkovacieho rezu na vrúbli a rovnaký náprotivok urobíme na podpníku. V prípade hrubšieho priemeru podpníka (3-5 cm) použijeme 2 vrúble, pri ešte hrubšom viac vrúbľov. Na vrúbli musí zostať trčať polmesiačiková ranka, ktorá zabezpečí zahojenie rany na podpníku. Vzniknuté rany treba dôkladne zavoskovať, aby nevysychali. Spôsob je taktiež možné vykonať s použitím jazýčka.     Bočné plátkovanie Pri štepení väčšieho počtu podpníkov používame plátkovanie s jazýčkom, princíp aj výhoda je rovnaká ako pri anglickom spojkovaní. Pre hojenie je potrebné, aby nad reznou ranou podpníka zostala trčať polmesiačiková ranka vrúblika (A). Nižšia poloha vrúbľa je chybou. Štepenie do rázštepu Starý spôsob štepenia, v minulosti používaný univerzálne. Jeho nespornou výhodou je jednoduchosť a dobré ujímanie vrúbľov. Výsledok je dobrý najmä na podpníkoch tenšieho priemeru, kde sa vzniknutá rana rýchlo zavalí. Týmto spôsobom sa dajú pri štepení dobre uplatniť aj tenšie vrúble. Spôsob je dobre použiteľný pre jadroviny, pri kôstkovinách len pri tenších podpníkoch, pri hrubších spôsobuje rana rázštepu glejotok. Podpník najskôr zrežeme kolmo pílkou alebo nožničkami, ranu začistíme žabkou. V strede rezu podpník rozštiepime do hĺbky asi 4 cm. Ak sa rozhodneme týmto spôsobom preštepovať hrubšie podpníky, je nutné podpník vo vzdialenosti 5-6 cm od rezu stiahnuť špagátom, aby sa podpník nerozštiepil príliš hlboko. Vrúbeľ zrežeme súmerne z dvoch strán, pričom púčik zostane tesne nad bočnými rezmi. Oba rezy musia dobre priľahnúť o steny rázštepu, preto sú zložitejšie. Do rázštepu vkladáme 2 vrúble oproti sebe. Podobne ako pri plátkovaní je potrebné, aby nad úroveň rany podpníka trčali polmesiačiky. Uistíme sa, že podpník vyvíja na vrúbeľ najväčší tlak v mieste kambia a taktiež že spojenie komponentov je v čom najväčšej dlžke. Všetky rany dôkladne zavoskujeme.   Štepenie do rázštepu Základný predpoklad úspechu pri tomto spôsobe je umiestnenie oboch vrúbľov tak, aby sa dotýkali kambia podpníka. Klin vrúbľa má do rozštiepenej medzery padnúť čo najlepšie. Pri nesprávnom vsadení vrúble zasychajú. Pri dodržaní tejto zásady sa vrúble spoľahlivo ujímajú. (A) sú nesprávne vsadené vrúble – kambium sa nekryje, (B) zobrazuje správne vsadené vrúble, pričom podpník vyvýja najväčší tlak na kambium vrúbľa. Opäť je nutné, aby polmesiačiky trčali nad úroveň rezu podpníka. Štepenie v čase miazgy  Týmto spôsobom myslíme predovšetkým metódu pod kôru a všetky jej obmeny (napr. Tittelov spôsob). Štepenie pod kôru je vo všeobecnosti menej náročné na techniku rezu, preto s ním zväčša začíname pri získavaní prvých skúseností. Vyžaduje si však veľkú trpezlivosť a pozorovací talent, nakoľko musíme správne vystihnúť čas miazgy. A toho sa často nie a nie dočkať. Napríkad čerešne môžeme spojkovať už vo februári, ale dostok miazgy na štepenie pod kôru môže nastať až v druhej polovici apríla. Ako zistíme, že už je vhodný termín pre tento spôsob štepenia? Nad predpokladaným miestom štepenia vykonáme pokusný zárez do kôry – tá sa musí celkom oddeliť od dreva. Ak sa kôra akokoľvek strapká a pásiky kôry zostávajú prilepené na dreve, môžeme sa snažiť ako chceme, ešte nenastal správny čas. Týmto spôsobom preštepujeme podpníky hrubšie ako vrúbeľ. Pri preštepovaní stromov na inú odrodu sú najväčšie prípustné rezy na hlavách pri jadrovinách 10 cm, pri kôstkovinách 5 cm. Postup začína rezom kolmým na podpník a následným zahladením ostrým nožom. Počet vrúbľov volíme podľa hrúbky podpníka. Pri podpníku hrubom menej ako 2,5 cm postačí jeden vrúbeľ. Pri priemere do 5 cm stačia 2 vrúble oproti sebe. Pri hrubších podpníkoch používame 3 a viac vrúbľov, aby bol bol celý obvod rezu rovnomerne vyživovaný a rana sa zahojila. Kôru narežeme kolmo na prvý rez v dĺžke asi 3 cm. Kôru oddelíme od dreva. Vrúbeľ zrežeme spojkovacím rezom a na spodnej strane vrúbľa urobíme malý rez oproti veľkému, aby sa kôra na konci vrúbľa pri zasúvaní pod kôru nevyhrnula. Vrúbeľ zasunieme pod otvorenú kôru podpníka. Polmesiačik na vrúbli zostane opäť nad úrovňou rezu podpníka. Väzba pri tomto spôsobe musí byť naozaj tuhá, aby kambiálne vrstvy k sebe tesne priľnuli. Taktiež voskovanie musí byť dôkladné. Spôsobom pod kôru môžeme uplatniť okrem preštepenia hrubších podpníkov aj pri premostení rán na kmeni spôsobených ohryzom či iným poškodením. Použiť môžeme buď vrúble príslušného druhu alebo samotné výhony vyrastúce spod miesta poranenia.    Štepenie pod kôru Jednoduchý spôsob štepenia vyžadujúci prítomnosť miazgy. Nakoľko oddelená kôra na vrúble vyvíja len minimálny tlak, je nutné pri tomto spôsobe obväzovať veľmi tesne. Pre zahojenie rany je potrebné, aby polmesiačikové ranky vrúbľa trčali nad úroveň rezu podpníka (A). Čo je základom úspechu štepenia?  Aby sa vrúblik ujal, musí dôjsť k zrasteniu, teda vyplneniu všetkých medzier medzi podpníkom a vrúbľom hojivým pletivom – kalusom. Predpokladom zrastenia je čo najvyššia miera prekrytia vrstvy kambia na podpníku s vrstvou kambia na vrúbli. Tieto vrstvy sa takmer dokonalo kryjú pri spojkovaní, naopak pri štepení pod kôru sa kryjú minimálne. Tento problém nižšieho prekrytia kambiálnych vrstiev pri štepení pod kôru sa snaží riešiť napr. Tittelov spôsob štepenia pod kôru. Kambium – vrstva delivého pletiva, ktorá produkuje bunky dreva na svojej vnútornej strane a bunky lyka na vonkajšej strane, zabezpečuje hrubnutie kmeňa a konárov drevín, hojenie rán, a taktiež zrastenie vrúbľa s podpníkom pri štepení. Prečo sa mi jarné štepenie nepodarilo?  Najčastejšou príčinou neúspechu nie je ani tak nekvalita rezu, skôr sa pod nezdar podpíše výber nesprávneho spôsobu štepenia – napr. štepenie pod kôru v čase, kedy nie je prítomná miazga. Tento neúspech je veľmi častý pri čerešniach, ktoré napriek skorému rašeniu nastupujú do plnej miazgy pomerne neskoro, často až v druhej polovici apríla. V neposlednom rade sú za prípadným neúspechom aj zle uskladnené vrúble: či už predčasne vyrašené alebo naopak zasušené. Prečo mi vrúblik len zakvitol?  Ak nám zakvitne vrúbeľ pri štepení jabloní a hrušiek, nič sa nedeje. Tieto druhy obsahujú zmiešané puky – postačuje kvety vyštipnúť a následne nám krásne vyrastie letorast. Iná situácia nastáva pri kôstkovinách, kde sa na bočných pukoch jednoročného dreva môžu vyskytovať len kvetné puky (obzvlášť u čerešní a višní, ale jav platí pre všetky kôstkoviny, pričom výnimky z pravidla samozrejme sú). Ak chceme zachrániť starú višnu, môže sa stať, že nám roky budú vrúble len kvitnúť. V rozprávaní záhradkarov sa občas stretneme s takmer až mýtickými príbehmi o nemožnosti zaštepenia konkrétneho stromu. Pritom recept na úspech je jednoduchý – na vrúbli kôstkovín (napr. višní a čerešní) sa nesmú nachádzať len bočné púčiky, ale mali by obsahovať aj púčik vrcholový. Ak štepíme tenké vrúble zo starých stromov, táto zásada sa môže stať kľúčovou. Pri odbere vrúbľov z mladých stromov je založenie kvetov v bočných pukoch menej pravdepodobné. Štepením to nekončí  Ak sme zaštepili hruškovú plánku v prírode alebo zaočkovali broskyňový semenáčik v záhrade a nemusíme ho presádzať, máme nespornú výhodu bujnosti rastu a rýchlosti vývoja mladého stromu. I tak sa však musíme počas roka k stromu začiatkom leta vrátiť, aby sme uvoľnili a zložili úväzok. Po niekoľko nasledujúcich rokov zasa na jar vykonávame rez. Tri až štyri roky po štepení by už štep vysadený na trvalom mieste mal byť dostatočne vyvinutý (nie však vždy), aby niekoľko rokov vydržal aj bez našej opatery. Najviac starostlivosti vyžadujú stromy preštepené „na hlavu“, teda väčšinou spôsobmi, kde bolo použitých 2 a viac vrúbľov (do rázštepu, pod kôru, bočné plátkovanie). Pri následnej výchove štepu dochádza k zakracovaniu výhonov, opakovanému čisteniu podpníka, odstraňovaniu konkurenčných výhonov i znižovaniu počtu pôvodných vrúbľov na hlave. Počiatočný väčší počet vrúbľov má za cieľ zabezpečiť dostatočnú výživu a rast kalusu po celom obvode rany. Ak je všetko v poriadku, rana sa v priebehu 2-4 rokov celkom zahojí novým kalusom.   Štepenie zo stromu na strom  Výborný spôsob štepenia nielen pre lenivých záhradníkov ☺. Pri tomto spôsobe nám odpadá pracné odkladanie vrúbľov do pivníc a opakovaná kontrola ich stavu. Je výborne použiteľné vtedy, ak vrúble nepotrebujeme ďaleko a dlho presúvať – napr. medzi susediacimi záhradami. Čím viac sú vrúble narašené, tým skoršie ich treba zaštepiť. Ak z púčikov vyrašia lístky, je lepšie už ukončiť štepenie a kochať sa krásou jarnej prírody. Stále však môžeme zájsť do pivnice a pokračovať v štepení vrúbľami uskladnenými ☺. Hurá do štepenia!  

Február - mesiac, keď príroda tajomne ožíva a budí nás zo spánku nevšímavosti Február v sebe skrýva obrovskú radosť. Nenápadnú, nebadanú, no silnú ako podzemná rieka. Že všetko ešte spí? Ako by mohlo! Slnko sa predsa dvíha zo svojej dočasne zníženej dráhy a jeho lúče prestávajú byť zubaté. Miazga už naplno kypí a beda každému, kto vrúble nenazbieral v decembri a januári. Puky bobtnajú a nafukujú sa ako také balóniky.    A naraz to príde. Prvý otvorený puk. Veľký tresk tak tichý a predsa tak podmanivý, že mu od juhu po najsevernejší sever neodolá nič. Prebúdzanie každým pukom prepuká stále viac a viac. Ešte zimnými poslami jari sú najskôr drobučké a neskôr už zvesela sa vo vetre hojdajúce náušnice – jahňady liesok. Nasledujú ich najskôr nesmelé, no čoskoro už životom bzučiace vŕby rakyty. Keď však stráne pozlátia kvety drieňov a onedlho na kraji vinice ružovkasto zbelejú mandle, už nemôže byť pochýb, že spánok pominul. A keď február marcu podá stráž, čerešne svojím červenkastým nádychom otvorených pukov prezradia, že s ich vrúbľovaním nemôžeme otáľať ani o deň viac.    Tam, kde včera bol ešte malý, úplne nebadaný púčik, len kopček na kôre, je dnes tu lístok, tam kvet, inde už celý zelený letorast a všade nový život! V obrovských pukoch jarabín sú doslova poskladané celé konáre. Len čo odpadnú jemné šupinky, ktoré boli strechou počas zimy, vyskočí von letorast ako šaty Popolušky a vy sa len čudujete, ako sa tam mohol zmestiť.  Keď v neskorom lete očkujeme spiace očká a štepíme spiace vrúble a o pár mesiacov sejeme semienka alebo vysádzame stromčeky, stále znova je skúšaná naša viera i nádej. Bude mať naša práca šťastné jarné pokračovanie? Je ono malé a nepatrné dosť silné na to, aby sa na jar prebudilo a vzchopilo? Vyklíči či nevyklíči? Jar sa však začína diať a my chodíme samou radosťou po štyroch. Presviedčame sa, že všetko je v poriadku, že príroda nezabudla, čo má robiť a my sme svoj diel práce odviedli dobre. Drobné klíčne lístky jabloní, hrušiek a čerešní sa objavia tam, kde sme ich semienka na jeseň uložili odpočívať. Alebo skôr inak: my sme ich uložili do pôdy, aby sme my mohli odpočívať. Oni potichu a nebadane, ale zato poctivo pracovali počas celej zimy, aby sa naraz v jednom okamihu predrali zo zeme na svetlo. Mirabelky, mandle, marhule a broskyne svojou mohutnou životnou silou dvíhajú pôdu, vytvárajú kopčeky, ba priam počujeme, ako rastú. V zdanlivo spiacich očkách, ktoré sme tak nesmelo vnášali do kôry počas leta, sa najskôr objaví bodka. Červená či oranžovohnedá. Alebo úplne svetlá. Šupinky odpadnú, pozdravia nás prvé nesmelé lístky, odbehneme si len toť na kávu alebo na kus reči so susedom a po návrate nám máva statný letorast budúceho stromu.   Toto prebúdzanie aj nás prebúdza zo spánku nevšímavosti a zhonu. Akoby volalo: Zastav sa! Počúvaj! Voňaj! Buď pozorný! Chvíľu nepracuj! Chvíľu nemysli! Aspoň chvíľu žasni! V čase prebúdzania neradno tráviť za stenami domu, bytu a kancelárie ani o kvapku viac času, než je nevyhnutné. Také množstvo ohromných maličkostí je možné premeškať len na jar. Aj keď by ste do konca roka už nič nezmeškali, ak nestihnete jarné prebúdzanie, ukrátili ste sa o nezmerateľné množstvo úžasu. A to sa už dobehnúť nedá. Hojnosť úžasu nad všetkou krásou želá Tím Domov stromov.  

Začiatok roka ako nový začiatok pestrého ovocného sadu Len nedávno ste dokončili výsadbu stromov a už vás svrbia ruky, ale neviete, akej práce sa chytiť? Neváhajte ani chvíľu, pretože záhaľku v tomto období už v iných častiach roka nedobehnete ani cvalom. Január pilne využívajte na mravenčiu prácu okolo prípravy sadeníc do sadu pre ďalšie roky. Kľúč je jednoduchý: potrebujete kvalitné podpníky a zároveň vrúble chýrnych odrôd. V správny čas ich necháte zrásť spolu – spojíte divú, húževnatú časť s tou ušľachtilou a citlivejšou. Obe tieto súčasti si chystajte v hlboko zimnom mesiaci január. Vyzerá to ako paradox, ale práve v tých mesiacoch, keď celá krajina spí, má ovocinár plné ruky práce. Deň je krátky a rád by toho veľa stihol. Ošetruje staré sady, ostrí si náradie, zhľadúva kvalitné vrúble na ďalšie množenie a po večeroch lúska semienka budúcich dlhovekých stromov. Ovocné stromy skryté v semienkach Základom úspechu v tomto období je práve príprava osiva pre budúce podpníky. Prekrajujete jabĺčka a vyberáte semienka, mačkáte uhniličené plody hrušiek plánok, čo vám ešte zostali od jesene, rozpomínate sa, kde ste nechali kôstky od leta. Aby bolo zrejmé – s touto prácou treba začať už omnoho skôr – počas leta a v skorej jeseni, kedy vyberiete zdravé a bujné stromy, ktoré sa stanú rodičmi budúceho potomstva.   Prečo semienka nevyklíčia v zime Prípravou semienok v tomto čase môžete dobehnúť ešte veľa, čo ste zameškali na jeseň. Nezaobídete sa však bez stratifikácie (z lat. stratum – vrstva). Týmto vrstvením semienok do vlhkého substrátu prekonáte ich prirodzený spánok brániaci vyklíčeniu uprostred zimy. Tým substrátom môže byť piesok, piliny alebo dokonca vlhký mach. Optimálna teplota sa pohybuje medzi 0–6 °C, vlhkosť substrátu by mala byť 70–80 %. Podstatné je čas stratifikácie naplánovať tak, aby semienka začali klíčiť až na jar, keď už nehrozia jarné mrazy. Teda najskôr v druhej polovici až koncom apríla. Jablone a hrušky stačí nakličovať 3 mesiace, väčšina kôstkovín vyžaduje až 4 mesiace. Jablone vedia vyklíčiť aj bez stratifikácie. Semená treba pred jarným výsevom namočiť a následne prepláchnuť čistou vodou. Odbúrajú sa tak látky brániace vyklíčeniu. Ak semienka začnú predčasne klíčiť, treba ich buď rýchlo vysiať alebo spomaliť klíčenie prudkým znížením teploty (na 0-1 °C). Silne naklíčeným semenám sa lámu klíčky a tak prichádzate o cenné a pracne získané osivo.  Jarný výsev Semienka následne vysievajte na jar do riadku počas apríla, keď je ešte pôda vlhká. Oplatí sa siať čo najredšie (semienka optimálne 5 cm od seba) – na tento účel môžete použiť do špicu ohnutý plech. Pri prehustenom výseve sa semenáčiky slabo vyvíjajú, hynú a rastú len tie najschopnejšie. Riedkym výsevom si ušetríte veľa osiva, ktoré by inak vyšlo nazmar.   Jesenný výsev má prednosť Po tom, čo sme spomenuli všetko potrebné o zimnej príprave osiva a stratifikácii, však pripomíname, že tento náročný a zdĺhavý proces môžete celkom vynechať, ak semienka vložíme do pôdy ešte na jeseň. Semená tak prekonajú zimný spánok prirodzene a na jar začnú klíčiť. V prípade, že nám nehrozia prílišné škody hlodavcami, netreba výsev semienok odkladať a po zmiešaní s pieskom semienka vysiať už na jeseň a prikryť kompostom. Piesok prípadným neželaným návštevníkom škrípe pod zubami. Kompost zas zabráni vytvoreniu prísušku, teda stvrdnutej povrchovej vrstvy zeminy, cez ktorú by sa semienka len ťažko drali na povrch. Ušetrená práca za to stojí.   Ak nemáte žiadne podpníky nachystané z predchádzajúceho roka a radi by ste už v tomto roku vrúbľovali svoje štepy, môžete si ich zakúpiť v našej ovocnej škôlke. Máme v ponuke široký výber podpníkov pre rôzne druhy vhodných pre vypestovanie mohutných dlhovekých stromov aj stromkov do malých záhrad. Môžete tiež pohľadať semenáčiky plánok v zarastajúcich krovinách, kde si ich na jar zaštepíte.  Dobre uskladnené vrúble – základ úspechu! Január je taktiež ideálnym mesiacom na odber vrúbľov pre ďalšie množenie. Stromy sú ešte stále v hlbokom spánku. Vhodným časom je vlhko počas odmäku, nerežte naopak počas silných mrazov. Tie totiž vysušujú drevo. Kľúč pre výber odrôd je jednoduchý: množíme odrody, ktoré nám najviac chutia a ktorým sa dobre darí v podmienkach prostredia, kde budeme pestovať. Uprednostňujeme aj odrody, ktorých nositeľmi sú staré stromy v našom okolí. Môžeme tak výrazne prispieť k záchrane dávno zabudnutých ovocných pokladov.    Ak nemáte vlastný zdroj vrúbľov alebo chcete obohatiť Vašu zbierku odrôd o niečo zaujímavé, môžete navštíviť niektorú z búrz vrúbľov, ktoré sa vo vašom bližšom či vzdialenejšom okolí organizujú. Napríklad koncom februára 2025 budú tri burzy vrúbľov s materiálom aj z našej škôlky či z Genofondového sadu Súš na troch miestach: priamo v Moravskom Lieskovom, vo Zvolene a v Košiciach.   Čo však presne treba rezať, ak máte vlastný zdroj? Vrúbeľ je neborástok, mladé jednoročné drevo, ktoré narástlo počas uplynulého vegetačného obdobia. Nájdete ho najmä v obvodových, dobre osvetlených častiach koruny. Drevo musí byť pevné, vyzreté, s dobre vyvinutými púčikmi. Jednoročné výhony zvnútra koruny nepožívajte – výhony kvôli nedostatku svetla zväčša nevyzrejú. Niektoré staré stromy sú natoľko vysilené úrodami a vekom, že mladé drevo sa vám v celom obvode koruny nepodarí nájsť. V takom prípade strom citlivo prerežte a v ďalšom roku si môžete vyberať z dostatku mladého dreva.   Aby zostali konáriky životaschopné, nesmú vyschnúť ani predčasne vyrašiť. Uložte ich teda do tmavej, dobre izolovanej pivnice či vodovodnej šachty. Teplota by sa mala pohybovať od 0 °C do 5 °C, najlepšie je zastrčiť vrúble do vlhkého piesku. Dobrým miestom je aj zemiaková pivnica. Ak takéto možnosti nemáte, zabalené vrúbliky môžete uchovať i v chladničke – zabaľte ich do vlhkých novín či kuchynskej utierky a igelitového vrecka a pravidelne kontrolujte, či vám neplesnivejú. Pred samotným štepením mládiky namočte na pár hodín do vody, aby si doplnili stratené zásoby vody.  S vrúbľovaním nemusíte čakať až do jari. Už počas zimných mesiacov môžete v pohodlí pivnice vrúbľovať v ruke. Ušetríte si tak veľa práce v jarnom období, kedy sadár nevie, čoho sa skôr chytiť.  

Vianoce za nami, nový rok pred nami. Veríme, že počas Vianoc Vám chutnú spoločnosť robili aj jabĺčka a budú Vám ju robiť aj počas nového roka. Dnes si predstavíme tri odrody, ktoré akoby vypadli z vianočných rozprávok. A zároveň si na nich môžete pochutnať aj v januári. A čo potrebujú dobré vianočné rozprávky? Hviezdne obsadenie Iste ste už počuli o zvyku na Štedrý deň priečne krájať jablká a pozerať, či na priereze jadrovník so semienkami vytvorí krásnu HVIEZDU a teda prinesie zdravie a šťastie jeho majiteľovi či celej rodine, alebo vytvorí skôr kríž či je červivé, čo malo značiť nešťastie či chorobu. Možno aj sami tento zvyk udržiavate. Nuž, s jablkom API HVIEZDOVITÉ po rozkrojení dostanete hviezdy hneď dve, jednu tvorenú jadrovníkom a ďalšiu, ktorá ju kopíruje päťcípym tvarom plodu. A po rozkrojení nezhnedne, ostane pekne svetložltá. Zažiť v decembri pohľad na strom obsypaný hviezdičkami, hoci mrze a sneží, je tiež silný zážitok - taký malý vianočný zázrak. A keď plody oberiete ešte pred zmrznutím, môžete si nimi originálne ozdobiť vianočný stromček. Hviezdovitý tvar menších sploštených plodov, ich neskoré dozrievanie, tuhšia šupka, tvrdá, chrumkavá, šťavnatá, sladkokyselkavá dužina a výdrž na strome hlboko do zimy sú typickými znakmi tejto odrody, ktorej pôvod je síce nie presne známy, ale siaha isto hlboko do minulosti. Menom Api sa označuje skupina odrôd jabloní, ktoré môžeme vystopovať až do doby rímskej, keď ich zrejme istý Appius Claudius priniesol z Peloponézu a zaštepil vraj na dulu. O výbere zrovna tohto podpníka síce môžeme silno pochybovať, keďže má s jabloňami zlú afinitu, ale niet pochýb, že najskorší písomný záznam o tejto odrode máme zo 17. storočia od švajčiarskeho pomológa Johanna Bauhina, ktorý o nej hovoril ako o „pomum pentagonum“. Najstaršie nemecké pomológie zas tvrdia, že Api sa najviac pestovali v alpských oblastiach Tyrolska, vo Švajčiarsku a južnom Nemecku.  To niečo vypovedá o ich mrazuodolnosti, najmä dreva. Kvety rozkvitajú stredne skoro až neskoro a tiež nezvyknú trpieť mrazmi. Kvôli neskorému času dozrievania a vyššej náchylnosti na múčnatku sú vhodné najmä do stredne teplých oblastí, ale aj do chránených vyšších polôh.     Zrejme nikdy neboli príliš rozšírené, keďže plody sú menšie a chuťovo menej výrazné, ale ako veľmi dekoratívne jablká ich zrejme zvykli pestovať záhradkári pre potešenie či ako vianočnú ozdobu. Ich plody nielen dozrievajú neskoro - a treba si na tú príjemne osviežujúcu chuť naozaj počkať - ale aj veľmi dlho vydržia, pri dobrom skladovaní niekedy až do úrody prvých letných jabĺk. To je zároveň s unikátnym tvarom a vysokou úrodnosťou ich najväčšia prednosť. Veľmi vhodné sú aj na spracovanie na mušty a cider. Stromy rastú bujne a do plodnosti vstupujú stredne skoro, tá je síce vysoká, ale skôr striedavá. Zrejme minimálne dvakrát túto odrodu šťastne zachránili pred vymiznutím. Pomológ Poiteau vraj poznal túto raritu len z počutia, až v roku 1830 objavil čerstvo vyrúbaný strom a zachránil z neho niekoľko vrúbľov. O 150 rokov neskôr sa zdalo, že táto odroda opäť vymizla, keď na ňu náhodou vo Švajčiarsku narazila pani, ktorej sa zdalo podivné, že je uprostred zimy nejaká jabloň obsypaná drobnými hviezdami a obrátila sa na švajčiarsky Spolok pre zachovanie starých odrôd. A tak sa nám zachovala dodnes a o jej uchovanie pre ďalšie generácie sa môžete postarať aj vy.  Nie je všetko zlato čo sa blyští v lístí, ale… Ďalšie dve odrody akoby vystúpili z rozprávky Byl jednou jeden král...  A naozaj, byl jednou jeden král... nebo to byla královna? Nuž, v Anglicku to bol kráľ, King of the Pippins, kým vo Francúzsku kráľovná, Reine des reinettes. A v Nemecku zas Wintergoldparmäne, teda PARMÉNA ZLATÁ ZIMNÁ, meno, ktoré nakoniec prevládlo aj u nás, hoci sa často nazýva aj Zlatá reneta. Reneta po svojej typickej, korenistej, aromatickej, sladkokyslej, vynikajúcej renetovitej chuti... doslova kráľovnička z francúzskeho la reinette. A zlatá? Nuž, jej farba je zlatožltá až oranžová s červenými pásikmi a svieti do diaľky.  Kým pôvod slova reneta je zahalený kráľovským hermelínom, pôvod slova parména je už zahalený rúškom tajomstva. Podarilo sa nám nájsť štyri vysvetlenia tohto slova používaného pre viaceré odrody, napríklad pre u nás známu Adamsovu, Letnú, Šarlátovú, Strauwaldovu či Worcesterskú parménu, ale spolu je vo svete parmén vyše 50. Je možné, pochádza zo stredovekého latinského „pyrus magnus“, teda „veľká hruška“, označujúceho jablká s hruškovitým, predĺženým tvarom, to by ale veľmi na túto parménu nesedelo. To skôr tvrdenie, že parména označovala jablká s hruškovou príchuťou. Iné zdroje tvrdia, že slovo „pearmain“ sa najskôr používalo pre určitý typ hrušiek a prvýkrát sa pre jablone použilo až počas 16. storočia. Vraj pochádza zo starofrancúzskeho „pearmain“ a nakoniec z latinského „parmensia“, teda „z Parmy“, teda tohto talianskeho mesta. Ďalšou verziou je pôvod zo stredoanglického slova „parmain“ či „permain“, odvodeného z francúzskeho „parmaindre“, teda „vydržať“, ktoré odkazovalo na dlhú trvanlivosť niektorých parmén. Nech už je to s pomenovaním parména akokoľvek, pravda je, že označuje jedny z najchutnejších odrôd, medzi ktoré táto Parména zlatá zimná rozhodne patrí. Horšie je to už s jej náročnosťou na umiestnenie a starostlivosť. Je to odroda rýchleho vývoja, takže síce v mladosti v škôlke rýchlo rastie a vytvára krásne rovné kmene, ale rýchlo aj vstupuje do plodnosti a rýchlo plodí veľa. Takže má aj zvyk rýchlo sa vyčerpať a buď zababčiť čoskoro po vysadení na trvalé miesto alebo aj neskôr počas života začať skoro chradnúť a zasychať.  Preto jej musíme pomáhať jednak zabezpečením dostatočnej výživy pôdy ale aj dostatočným rezom výchovným, udržiavacim a v neskoršom veku aj opakovane zmladzovacím, ktorým jej vieme podstatne predĺžiť život a plodnosť.  Vyberáme si ju do lokalít s dostatočne hlbokou, výživnou a primerane vlhkou pôdou, ani príliš suchou (kde má malé, padajúce plody), ani príliš mokrou (kde trpí rakovinou). Ocení najviac stredne teplé oblasti, skôr otvorené polohy, kde toľko netrpí múčnatkou či vlnačkou krvavou a inými voškami, ale ani chrastavitosťou, ktorá ju ohrozuje v uzavretých lokalitách s vysokou vlhkosťou vzduchu. Soľ nad zlato? Posledná odroda je jedna z dvoch slovenských, ktoré svojim rozšírením presiahli hranice krajov a dokonca aj štátu (Druhou je Hontianska končiarka, o nej inokedy). Je to SOLIVARSKÉ UŠĽACHTILÉ pochádzajúce zrejme z obce Solivar, ktorá je dnes už súčasťou Prešova. A je teda SOĽ NAD ZLATO? Teda Solivarské ušľachtilé nad Parménou zlatou zimnou?  Ak by sme súdili podľa miery rozšírenia po svete, tak ťažko, ale rozhodne má aj svoje prednosti. Plody Solivarského ušľachtilého sú obvykle podstatne väčšie od Parmény zlatej zimnej, šťavnatejšie a podobne chrumkavé. Chuťovo sú síce oveľa menej zaujímavé, len sladkokyslé bez výraznej arómy či korenitosti, ale na vzduchu po rozkrojení takmer nehnednú a aj vďaka mastnej šupke nevädnú a vydržia tiež približne do marca.  A navyše stromy sú oveľa menej náročné na kvalitu pôdy a polohu, znesú aj vyššie a chladnejšie lokality, hoci vzhľadom na silnejšiu náchylnosť na chrastavitosť sa tiež treba vyhnúť uzavretým polohám. Síce vstupujú do plodnosti neskôr, ale zase sú dlhovekejšie ako Parména zlatá zimná a sú menej náročné na rez.  Tak ako, vybrali ste si už tú Vašu rozprávkovú jabloň?

Návod, ako si vysadiť vianočný stromček, ktorý vám bude robiť radosť celý život a zdobiť vašu záhradu celoročne. Tieto Vianoce ste si dopriali niečo špeciálne. Nie vianočný stromček ako povinnú jazdu, ako voňavú dekoráciu, ktorú po Troch kráľoch vyhodíte, zoštiepkujete či spálite. Ale vianočný stromček živý, s koreňovým balom alebo v arbotaške. Vianočný stromček ako darček sám o sebe. Dar, ktorý vám bude prinášať svoje dary dlhé roky po vysadení. A) A čo za dary sú to? 1. Mladé svetlozelené ihličky alebo púčiky na koncoch vetvičiek plné vitamínu C s príjemnou živičnou vôňou a chuťou. Môžete ich jesť čerstvé alebo nakladané v mede alebo si z nich s medom či cukrom urobiť sirup. Dajú sa aj naložiť do slaného či sladkokyslého nálevu - tzv. nakladané vianočné stromčeky. Alebo si ich pripravte ako čaj či vložte ich do vriacej vody a naparujte sa nad nimi vy či jedlá. Dá sa z nich urobiť aj pivo. Kedy ich zbierať: po cca. 3-5 rokoch po vysadení (aby stihli zmocnieť). Získate ich najmä z týchto druhov:  borovica lesná, borovica limbová, (aj borovica čierna a ďalšie borovice) duglaska tisolistá,  céder libanonský jedľa Nordmannova, jedľa balzamová, (aj jedľa biela a ďalšie jedle) smrek balkánsky, smrek obyčajný, (aj smrek pichľavý a ďalšie smreky) 2. Živica vytekajúca z rán alebo z tzv. živičných pľuzgierikov. Kto má odvahu, môže ju použiť v malom množstve ako antiseptickú žuvačku pri zápale hrdla alebo si pripraviť s ďalšími ingredienciami (panenský včelí vosk, kokosový olej, iný tekutý olej) živicový balzam vhodný najmä na natieranie hrude pri dýchacích problémoch.     Kedy ju zbierať: po cca. 5-10 rokoch po vysadení (aby stihli zmocnieť). Získate ju najmä z týchto druhov:  borovica lesná, borovica limbová (aj borovica čierna a ďalšie borovice) duglaska tisolistá,  jedľa Nordmannova, jedľa balzamová – tzv. kanadský balzam, (aj jedľa biela a ďalšie jedle) smrek balkánsky, smrek obyčajný, (aj smrek pichľavý a ďalšie smreky)   3. Nezrelé samčie šištice v pevnom stave, ešte pred otvorením a uvoľnením peľu - také zdravé kyselkavé cukríky. Buď ich môžete jesť surové samotné alebo v šaláte, alebo aj tepelne upravené, či nimi zdobiť jedlá.  Kedy: po cca. 10-40 rokoch po vysadení Získate ich najmä z týchto druhov: borovica lesná - stredne skoro (po cca. 15 rokoch) borovica limbová - skoro (po cca. 12 rokoch)  duglaska tisolistá – skoro (po cca. 10 rokoch), jedľa balzamová – stredne skoro (po cca. 15-30 rokoch), aj jedľa biela jedľa Nordmannova – stredne skoro (po cca. 17 rokoch) smrek balkánsky – skoro (po cca. 10 rokoch), smrek obyčajný – neskoro (po cca. 40 rokoch), aj z ďalších smrekov. 4. Nezrelé samičie šištice v zelenom stave, už po opelení, ale ešte pred zdrevnatením. Buď ich môžete narezať na plátky a naložiť do sirupu, medu či alkoholu alebo z nich vyrezať ich sladké a sirupovité „srdce“ a opražiť ho. Sirup ochutený takýmito šiškami sa v Taliansku volá mugolio a pôvodne sa robil zo šišiek borovice horskej, teda kosodreviny (Pinus mugo), ale dá sa robiť z šišek rôznych drevín. V Rakúsku je zas veľmi populárny Zirbenschnaps, teda alkohol, v ktorom boli macerované šišky borovice limbovej.    Kedy: po cca. 10-40 rokoch po vysadení Získate ich najmä z týchto druhov: borovica lesná – stredne skoro (po cca. 15 rokoch) borovica limbová – skoro (po cca. 12 rokoch), aj ďalšie borovice jedľa balzamová – stredne skoro (po cca. 15-30 rokoch), aj jedľa biela smrek balkánsky – skoro (po cca. 10 rokoch), smrek obyčajný – neskoro (po cca. 40 rokoch), aj ďalšie smreky < 5. "Oriešky", teda semienka, ktoré po ručnom alebo strojovom olúpaní môžete jesť surové alebo opražené, či vylisovať z nich olej.  Kedy: Po cca. 10-15 rokoch od výsadby Získate ich z týchto druhov: veľké semienka: borovica limbová (8x10 mm), (ale aj b. Armandova (11x13 mm), b. ohybná (9x11 mm), b. Jeffreyova (9x12 mm), b. kórejská (12x16 mm), b. málokvetá (8x10 mm), b. trpasličia (7x10 mm) či b. sibírska (8x10 mm)) stredné semienka: smrek obyčajný (3x4-5 mm) - neskôr, až po cca. 40 rokoch malé semienka: borovica lesná (2-3x3-4 mm), smrek balkánsky – malé semienka (1-2x2-3 mm) 6. Šiškové bobule borievky vcelku  alebo semenné bobule tisu, teda len červený miešok z nich, bez semena. V obidvoch prípadoch potrebujete samčiu a samičiu rastlinu na dosiahnutie úrody, keďže borievka aj tis sú dvojdomé rastliny.  Modré šiškové bobule borievky sa väčšinou sušené používajú bežne v kuchyni pri príprave diviny či kyslej kapusty, rôznych plniek apod. Uplatnenie našli aj v nápojoch, nielen v borovičke a gine, ale aj v rôznych limonádach, napr. vo fermentovanej balkánskej "smreke". Používajú sa na dezinfekciu močových ciest, pri dne a reume, ale treba ich používať s mierou, lebo vo veľkom množstve vedia podráždiť močové cesty. Tiež sa používajú pri tráviacich problémoch a problémoch so žlčníkom. Nesmú ich užívať tehotné ženy, lebo by mohli spôsobiť potrat. Červené miešky tisu sú jedinou jedlou súčasťou prudko jedovatého tisu a sú sladké a slizovité – taký „sladký soplík“. Pri ich jedení treba dávať pozor a nezahryznúť do jedovatého semena ani ho neprehĺtať, len vypľúvať. Kedy:  borievka: po 5-7 rokoch od výsevu prvé plody, ktoré dozrejú po 2-3 rokoch,  tis: po 10-15 rokoch od výsevu   B) A ako na výsadbu? Hoci sa už teraz tešíte na dary vášho vianočného stromčeka, dostanete sa k nim až o pár rokov, ak sa stromčeku u vás bude dariť. Aby tomu tak bolo, treba výsadbu poriadne premyslieť. 1. KDE Vhodný druh na vhodnú lokalitu Prvá vec, ktorú je dôležité uvedomiť si už pri nákupe vianočného stromčeka, je to, či je vhodný do pôdnych a podnebných podmienok lokality, kam ho plánujeme vysadiť. Aby pekne rástol a netrápil sa on ani my. Môžeme si pomôcť aj týmto výberom druhov podľa im vyhovujúcich podmienok.  Druh Osvit Vlhkosť pôdy pH pôdy Úrodnosť pôdy Znečistenie ovzdušia Mrazuvzdorn. Tepluvzdorn. Vetruvzdorn. Borievka obyčajná 3 1, 2 1, 2, 3 1, 2 3 2 3 2 Borovica lesná 3 3, 2, 1 1, 2, (3) 1, 2 3 3 2 2 Borovica limbová 3 1, 2 1, 2 1, 2 2 4 2 3 Céder libanonský 3 1, 2 1, 2, 3 2 1 2 3 2 Duglaska tisolistá 2 2 1, (2) 3 1 3 2 2 Jedľa balzamová 2 2 1, 2, (3) 2 1 4 2 1 Jedľa Nordmannova 1 2 1, 2, 3 3, 2 2 2 1 2 Metasekvoja čínska 1 2, 3 1, 2, 3 1, 2, 3 3 1 3 2 Smrek balkánsky 2 2 1, 2, 3 2 3 2 3 1 – plytké pôdy Smrek obyčajný 2 3, 2 1, 2 1, 2 1 4 1 1 – plytké pôdy Tis obyčajný 1 2 1, 2, 3 2 3 1 2 2 Tisovec dvojradý 2 2, 3 1, 2, 3 1, 2, 3 3 2 3 3 Ako legenda slúži nasledujúca tabuľka.  Charakteristika 1 2 3 4 Osvit najmenej náročné na svetlo stredne náročné na svetlo najviac náročné na svetlo Vlhkosť pôdy suchá stredná (vlhká, ale dobre odvodnená) mokrá (podmáčaná) pH pôdy kyslá neutrálna zásaditá Úrodnosť pôdy nízka stredná vysoká Znečistenie ovzdušia znášajú obzvlášť zl e znášajú stredne znášajú obzvlášť dobre Mrazuvzdornosť stredná  (do -23 °C až -29 °C) stredná až vysoká (do -29 °C až -34 °C) vysoká (do -34 °C až -40 °C) veľmi vysoká (do -40 °C až -46 °C) Tepluvzdornosť nízka stredná vysoká Vetruvzdornosť stredná vysoká veľmi vysoká Všetky nami ponúkané druhy ihličnanov sú z hľadiska mrazuvzdornosti vhodné do všetkých pestovateľských oblastí Slovenska. Niektoré z nich sú vhodné aj do naozaj extrémnych polôh.  Dostatok priestoru horizontálne aj vertikálne Takisto dôležité, ako výber správneho druhu pre danú lokalitu, je dopriať stromčekom dostatok priestoru. Hoci teraz sú maličké a možno nás to zvádza posadiť si ich čo najbližšie k domu, majme na pamäti, že všetky sú v dospelosti statnými stromami. Od najmenších, ale stále veľkých borievok obyčajných (vysokých 5-15 m v stromovej podobe), až po obrovské velikány duglasky tisolistej (vysoké 40-100 m).  V zásade by sme mohli považovať za smerodajnú pri určení vzdialenosti od iných stromov či konštrukcií predpokladanú šírku koruny v dospelosti, ale uvedomme si, že tenšie korene stromov siahajú do 4- až 7-násobku priemetu koruny rolu hrajú aj ďalšie faktory. Nezabudnime pri umiestňovaní stromčekov nielen na horizontálne vzdialenosti od iných stromov, domov či iných prekážok, ale ani na vertikálne vzdialenosti, či už nad zemou (napr. od elektrických vedení) alebo pod zemou (kanalizácia, plynovod, elektrické vedenie atď.).  Môže byť fajn mať pred južnými oknami domu či bytu v lete strom, ktorý zabráni prehrievaniu a v zime na ňom (na zavesenom kŕmidle) môžeme pozorovať vtáky, ale na tieto účely kvôli nedostatku svetla v zime radšej voľme opadavé listnaté stromy. A premyslime si dobre, aká vzdialenosť od budovy je bezpečná, ak by sa strom náhodou zlomil vplyvom vetra či búrky apod. Nasledujúca tabuľka poskytuje prehľad o výške a šírke druhov v ich prirodzených podmienkach, v suchších lokalitách v mestách môžu byť konečné veľkosti stromov menšie.  Druh Výška v dospelosti Šírka v dospelosti Borievka obyčajná 5-15 m (kríková forma 4 m) 4 m Borovica lesná 40 m 10 m Borovica limbová 10-25 m 6 m Céder libanonský 30-40 m 15 m Duglaska tisolistá 40-100 m 20 m Jedľa balzamová 15-25 m 5 m Jedľa Nordmannova 30-50 m 5 m Metasekvoja čínska 15-35 m 4 m Smrek balkánsky 25-30 m 5 m Smrek obyčajný 30-50 m 10 m Tis obyčajný 3-20 m  10 m Tisovec dvojradý 20-50 m 8 m Opeľovače Ak Vám záleží na tom, aby ste mali z vašich ihličnanov aj úrodu šišiek alebo šiškových bobúľ borievok či semenných bobúľ tisu, nezabudnite, že v dostatočnej vzdialenosti potrebujú opeľovačov - teda rastliny, ktoré im poskytnú kompatibilný peľ. Našťastie pri ihličnanoch opeľovaných vetrom sa tieto vzdialenosti počítajú v stovkách metrov až kilometroch. Rolu tu hrajú prevládajúci smer vetrov aj prítomnosť prekážok. Keďže mnohé z týchto druhov ľahko opelia aj iné druhy ich rodu, ktoré v krajine bežne rastú, najviac si treba dávať pozor na prítomnosť opeľovačov v prípade tisu a borievky. Druh Opeľovače Borievka obyčajná samčia rastlina druhu borievka obyčajná Borovica lesná ktorákoľvek geneticky odlišná borovica Borovica limbová ktorákoľvek geneticky odlišná borovica Céder libanonský pravdepodobne samoopelivý Duglaska tisolistá niekedy samoopelivá, inokedy geneticky odlišný jedinec druhu Jedľa balzamová ktorákoľvek geneticky odlišná jedľa Jedľa Nordmannova ktorákoľvek geneticky odlišná jedľa Metasekvoja čínska čiastočne samoopelivá Smrek balkánsky samoopelivý, ale aj ktorýkoľvek geneticky odlišný smrek Smrek obyčajný ktorýkoľvek geneticky odlišný smrek Tis obyčajný samčia rastlina druhu tis obyčajný Tisovec dvojradý čiastočne samoopelivý   2. KEDY Kedy nastáva ten správny čas na výsadbu vianočných stromčekov? Jednoduchá odpoveď je po Vianociach 😊. Podrobnejšia znie takto: v čase, keď je pôda (už) rozmrznutá, ale (ešte) dostatočne vlhká a teploty nie sú príliš vysoké, takže všeobecne asi od októbra do konca marca.  Postupná adaptácia je kľúčovým slovom. Ak by sme vysadili vianočný stromček rovno z obývačky (kde je 20+ °C) na záhradu, kde je možno cez deň nad nulou, ale v noci aj -10 °C,  z tohto teplotného šoku by sa stromček nemusel spamätať. Radšej volíme postupný prechod z obývačky do nevykurovanej chodby / garáže, na chránenú terasu a až potom do zeme na záhradu, kde stromček už nič nechráni. Najlepšie vtedy, keď už nehrozia v krátkej dobe silné mrazy.   3. AKO Výkop výsadbovej misy Výsadbovú misu vykopeme aspoň 2-krát tak širokú ako je šírka koreňového balu a asi 1,5-krát tak hlbokú ako je jeho výška. Čím menej úrodná pôda je na mieste, tým väčšia a najmä širšia misa môže byť. Najskôr odstránime trávne drny a odložíme si ich bokom, ešte sa nám zídu. Nekopeme „jamu“ – a najmä nie v ílovitej pôde – v tvare kvetináča, či už s kruhovým alebo štvorcovým prierezom, lebo korene stromu by sa chovali ako v kvetináči. Veľmi ťažko by prenikali do okolitej utuženej pôdy a začali by sa skôr v jame krútiť a neumožnili dostatočné ukotvenie a vitálny rast stromčeka.  Naopak, steny misy urobme čo najviac členité, možno nám pomôže predstava hviezdice, ale tá hviezdica rozhodne nemusí byť dokonalá. Najmä zeminu poriadne prekypríme, aby do nej korienky mali šancu a tendenciu vrastať.  Neprevraciame vrstvy pôdy. Vykopanú zeminu môžeme priamo počas kopania rozdeliť na tri vrstvy – na najkvalitnejšiu vrchnú, stredne kvalitnú strednú a najmenej kvalitnú spodnú časť – a tie si odložme oddelene. Časť tej najhoršej zeminy si môžeme odložiť úplne zvlášť. Do každej tejto vrstvy primiešame kvalitný už vyzretý kompost, najlepšie kyslejšiu tzv. listovku z listov stromov z vlastnej záhrady (spolu aspoň 40 l) a asi 20 l biouhlia (pozor, nie popol!). Určite neprimiešavame nevyzretý hnoj či nebodaj umelé hnojivá. Samotné zasadenie Pred samotným zasadením nezabudnime už tesne vedľa jamy odbaliť koreňový bal stromčeku z jutovej siete a rozprestrieť korienky. Stromček posadíme (najlepšie vo dvojici s niekým) na lôžko vytvorené zo spodnej vrstvy zeminy obohatenej kompostom. Na spodok misy určite nedávame samotný kompost, hnoj či nebodaj umelé hnojivá. Stromček posadíme do takej výšky, v akej bol posadený v škôlke, ani vyššie, ani nižšie. Vo dvojici pokračujeme aj pri zakopávaní stromčeka. Jeden z nás pridržiava stromček, aby stál kolmo, druhý postupne prihŕňa vrstvy zeminy ku koreňovému balu. Asi v polovici práce môžeme stromček poliať, aby zemina okolo dobre priľnula ku korienkom. A dokončíme prácu až do roviny s okolitým terénom. Trávne drny, ktoré nám ostali po výkope, na záver otočíme zelenou časťou dole a poukladáme okolo okrajov výsadbovej misy a vytvoríme tak zálievkovú misu pre stromček. Pomedzi trávne drny môžeme nasypať tú časť najhoršej spodnej zeminy, ktorú sme si odložili zvlášť.  Zamulčovanie Nakoniec okolo stromčeka vytvoríme akoby “donut” (fašiangovú šišku s dierou uprostred) z kompostu vo vrstve aspoň 10-15 cm (aspoň 120 l)  a zamulčujeme podobne hrubou vrstvou materiálu bohatého na uhlík. Ideálne ihličnatou drevnou štiepkou, ale ak ju nemáme k dispozícii, tak môžeme použiť aj mulčovaciu kôru, lístie, slamu či staré seno. Dávame pozor, aby sa tento materiál nedotýkal kmeňa ani spodných konárov stromčeka. Mulčom zakryjeme celý priestor výsadbovej misy – priemer aspoň 1 až 2 metre. Rez Keďže aj sadenice ihličnanov s koreňovým balom prišli pri vyberaní zo zeme v škôlke o značnú časť koreňov (hoci menej ako pri vyoraní), je vhodné dorovnať stratu koreňov primeraným, ale citlivým rezom konárov, aby sme ich podporili v dobrom štarte na finálnom stanovišti. Režeme buď hneď po výsadbe alebo najneskôr skoro na jar ešte pred rašením nových výhonkov. Vyberáme konáre, ktoré príliš zahusťujú korunu, najmä spodné tenšie konáre, ktoré by časom aj tak boli zatienené vyššími a uschli by. Určite nerežeme terminál a hlavné konáre a vyhýbame sa ranám väčším než 1/4 priemeru kmeňa v mieste rezu. Dbáme na to, aby sme rezom nepoškodili habitus, teda tvar koruny. Najcitlivejšie postupujeme pritom pri duglaske tisolistej, ktorá môže mať problém vytvoriť dostatok živice na ochranu vzniknutých väčších rán (aj neskôr s priemerom maximálne 4-5 cm). Tento postup netreba aplikovať pri výsadbe stromčekov z arbotašiek Air-Pot, keďže pri šetrnom vytiahnutí z arbotašiek, v ktorých boli pestované, neprídu o takmer žiadne korene. Polievanie a ďalšia starostlivosť Po výsadbe nezabudnime stromček poriadne poliať. Poriadne znamená aspoň 30 l, teda 3 krhlami vody. Počas vegetačnej sezóny v suchších obdobiach volíme radšej menej časté (2x až 5x za leto), zato výdatné polievanie (50-100 l na jedno poliatie). Nezabúdajme doplniť vrstvu kompostu a mulču aspoň raz do roka alebo podľa potreby tak, aby koreňom nekonkurovali trávy. Na rozdiel od listnatých a najmä ovocných stromov ihličnaté stromy väčšinou nepotrebujú výchovný rez a celkovo sú na starostlivosť menej náročné, ak sme dodržali výber vhodného druhu na vhodnú lokalitu a stromček správne vysadili. Len to čakanie na ich hmatateľné dary je často dlhšie ako na dary ovocných stromov. Ale darom pre nás je aj ich vôňa, svieža farba aj uprostred zimy a charakteristická silueta či hebkosť ihličia niektorých z nich. Pichľavé vetvičky borievky ani hladké, ale zato jedovaté, ihličie tisa hladiť zrovna nemusíme, ale ihličie ostatných druhov, najmä jedlí, priam vyzýva k pohladeniu. Užite si vaše vianočné stromčeky naplno a celoročne.