Záhradníkov rok

V predošlom článku sme prebrali, čo urobiť so stromami či kríkmi počas prvej jari po výsadbe, aby sa po zimnom odpočinku prebrali sviežo k životu a zabezpečili si zdravý rast k úrodnej budúcnosti. Hoci by si niektorí mohli myslieť opak, povýsadbovým rezom naša starostlivosť najmä o ovocné druhy drevín nekončí. Väčšina kultivovaných ovocných druhov je totiž výrazne plodnejšia a produkujú výrazne väčšie plody ako ich divokí predkovia. Preto sa pomocou výchovného rezu snažíme zabezpečiť, aby tieto veľké úrody ovocné stromy uniesli bez poškodenia. Aj pri neovocných druhoch stromov má výchovný rez význam, aby sme predišli rastovým defektom, no niekedy ich môžeme po povýsadbovom reze ponechať tak, aby sa vyvíjali prirodzene bez zásahu. Prečo neignorovať výchovný rez stromov Prečo výchovným rezom zakladáme podstatu úspešného rastu a úrody Podobne ako platí aj u detí, predtým, než môžu začať odovzávať spoločnosti nejakú hodnotu, je potrebné, aby vyrástli a zmohutneli. Tak ako výchovou deťom vštepujeme pevné základy a princípy do života, o ktoré sa môžu oprieť, výchovným rezom zakladáme stromom pevnú korunu. Výchovným rezom zároveň cielene predchádzame problémom, ktoré by sa mohli naplno prejaviť až neskôr. Vo vlhkejších lokalitách bývajú rizikom hubové choroby – preto tu zakladáme otvorenejšiu, vzdušnejšiu korunu s „oknami“ pre slnko. Naopak v teplejších a suchších oblastiach je čoraz častejší problém popálenia plodov slnkom, ktorý zhoršuje vysúšajúci vietor. V takom prípade pri výchovnom reze smerujeme skôr k trochu hustejšej, uzavretejšej korune. Vyberáme kolmejšie rastúce hlavné osi rastu (kostrové konáre) a necháme až na úrody, aby korunu postupne otvorili – bez toho, aby plody trpeli nadmierou slnka.   Rovnako týmto rezom obmedzujeme aj defekty vetvenia, ktoré môžu časom viesť k rozlámaniu stromu pod úrodou alebo vplyvom vetra či snehu: tlakové či konkurenčné vetvenie a ostré uhly nasadenia konárov. Pre (ovocné) stromy je prirodzené (najmä v mladosti) rásť s jedným terminálom, teda s pokračovaním kmeňa. Ak sa v základe koruny vytvoria dva konkurenčné výhony, časom zhrubnú, začnú sa vytláčať a veľmi často vzniká miesto, kde môže dôjsť k rozštiepeniu. K tlakovej situácii dochádza aj vtedy, keď bočný konár vyrastá z kmeňa pod príliš ostrým uhlom. Výchovným rezom tieto chyby tlmíme a podporujeme poloprirodzený tvar koruny. Výnimky potvrdzujúce pravidlo spôsobu rezu: broskyne a previsnutá moruša Slnkomilné broskyne, ktoré plodia už na jednoročnom dreve a často ich trápi kučeravosť listov, je potrebné rezať každoročne a hlboko, aby zostali vitálne a zároveň plodné. Preto nám rez na kotlovitú korunu bez terminálu – ktorá vpustí dostatok slnka na plody aj listy – v praxi nezvyšuje nároky na prácu. Pri ostatných druhoch by založenie kotlovitej koruny často zbytočne zvyšovalo potrebu rezu, keďže stromy si aj tak „budú chcieť“ terminál zvoliť. Broskyne režeme tak, že viac konárov po reze ostane na zemi ako na strome. Vyberáme 3 kostrové konáre a postup je blízky rezu viniča: ponechávame konáre na tohtoročnú plodnosť (zakracujeme ich) a zároveň nechávame čapíky, z ktorých v ďalšom roku vyrastú rodiace konáre. Rezu broskýň sa budeme podrobnejšie venovať inokedy, vo videu nám ho predstavili náš Janko a Ľudo. Špecifická je aj previsnutá moruša, ktorú režeme každoročne, aby si udržala tvar, rast aj plodnosť. Keďže rodí na letorastoch, rezom neodstraňujeme kvetné puky.   Ďalšie dôvody, prečo výchovný rez nevynechávať Výchovným rezom stromom pomáhame udržať si „mladosť“, aby sa „nezababčili“ – teda aby ich príliš skoré a veľké úrody zbytočne nevyčerpali a nespustili predčasné starnutie. Kombináciou výchovného, neskôr udržiavacieho a napokon zmladzovacieho rezu sa usilujeme čo najdlhšie zachovať optimálny pomer medzi rastom a plodnosťou. Súčasne sa snažíme neponáhľať so zakladaním druhého poschodia kostrových konárov, aby prvé poschodie nebolo zbytočne zatienené. Druhé poschodie preto zakladáme až v zodpovedajúcej výške podľa druhu, odrody a podpníka (cca 1,2–1,5 m nad prvým poschodím). Počas výchovného rezu odstraňujeme aj výhony vyrastajúce z podpníka, aby strom neinvestoval energiu do podpníkovej časti na úkor ušľachtilej časti. Čo je teda cieľom výchovného rezu? Cieľom výchovného rezu je strom, ktorý sa vyvíja správnym smerom, má silné prírastky, do fázy plodnosti vstupuje postupne a jeho základný tvar zodpovedá druhu či odrode. Skôr než k samotnému rezu pristúpime, mali by sme si ujasniť, ako má strom približne vyzerať, a premyslieť si, aký efekt budú mať konkrétne zásahy. Keď s rezom začíname, platí pravidlo „dvakrát premysli a raz rež“ – no nie je to výzva na strach z rezu, práve naopak. Kedy a ako dlho robíme výchovný rez Výchovný rez vykonávame v predjarí, spravidla vo februári, keď už pominú najsilnejšie mrazy, alebo v marci. Pri kôstkovinách je vhodné rezať čo najviac až v marci; pri broskyniach a marhuliach ideálne v čase, keď sú puky narašené. Ak režeme skôr, môžeme ponechať krátke pahýliky či čapíky a načisto (t. j. na púčik alebo na konárový krúžok) dorezať až v marci. Pokiaľ sa dá, režeme za slnečného počasia a pri nižšej vlhkosti vzduchu. Dĺžka obdobia výchovného rezu závisí od druhu, odrody, podpníka aj od podmienok lokality. Hlavným cieľom je udržať dobrý pomer medzi rastom a plodnosťou. Zjednodušene: ak strom rastie príliš slabo, režeme hlbšie (tzv. dlhý až stredný rez) a výchovný rez trvá dlhšie. Naopak, pri príliš bujnom raste oproti optimu (v prvých rokoch približne 60–70 cm) režeme plytšie (tzv. stredný až krátky rez) a po kratšie obdobie. Pri jadrovinách zvyčajne realizujeme výchovný rez dlhšie než pri kôstkovinách. V teplých a suchých oblastiach, na pôdach slabšej kvality, pri tlaku hlodavcov či vošiek alebo v extenzívnych podmienkach lúčnych sadov vychovávame stromy spravidla dlhšie než tam, kde majú dostatok vlahy a živín a bez tlaku oslabujúcich živočíchov. V praxi to vychádza približne na 4 až 8 rokov od založenia koruny, no v náročných podmienkach môže ísť aj o 10 rokov. Ako pri výchovnom reze postupujeme Rovnako ako pri povýsadbovom reze zakracujeme predovšetkým jednoročné výhony. Ak sa strom vyvíja dobre, intenzitu zakracovania z roka na rok znižujeme – teda režeme postupne menej výrazne než v období povýsadbového rezu. Podľa sily rastu volíme buď stredný rez (o ½ dĺžky jednoročného výhonu), alebo krátky rez (o 1/3 dĺžky). Sila rastu pritom závisí aj od vonkajších vplyvov, napríklad prítomnosti hlodavcov či vošiek, od sucha alebo od toho, či je výsadbová misa zarastená trávou. Vo vzťahu k rezu pritom platí jednoduchá matematika: ↓⇒↑, teda čím hlbšie, tým bujnejšie Inak povedané, čím hlbšie v predjarí výhon zakrátime, tým výraznejšie bude strom v danom roku rásť v mieste pod rezom – samozrejme za predpokladu, že ho výrazne neoslabia nepriaznivé okolnosti. Typy rezu podľa dĺžky zakrátenia Krátky – výhon skracujeme o viac ako 1/2 až 2/3 dĺžky – výraznejšie podporíme vetvenie v bazálnej časti výhonu. Používame ho najmä pri povýsadbovom reze na jar. Naopak, krátky rez počas vegetácie potláča rastu.Stredný – skracujeme približne o 1/2 výhonu – podporíme vetvenie v strednej časti výhonu; u niektorých druhov sa tvorí plodný obrast na báze výhonu. Využívame najmä v 2.–3. roku po výsadbe.Dlhý – skracujeme o 1/3 až 1/2 výhonu – následne vyrastené letorasty bývajú kratšie, pod nimi sa diferencujú kvety a pod nimi môže ostať vyholený konár. Používame najmä v 4.–5. roku po výsadbe alebo vtedy, keď strom rastie príliš bujne. Práca s terminálom Pri reze stromu začíname vždy od vrchu a riadime sa princípom zjednodušovania. Zvolíme si iba jeden terminál – teda pokračovanie kmeňa – a ten ďalej upravujeme. Podobne ako pri povýsadbovom reze stromu „potvrdíme“ ako terminál ten výhon, ktorý si strom prirodzene vybral sám. Spoznáme ho podľa toho, že doň smeroval najsilnejší tok miazgy, čo sa prejaví najväčšou hrúbkou výhonu aj najväčším ročným prírastkom (= dĺžkou jednoročného výhonu). Terminál pritom nemusí rásť úplne kolmo hore – môže byť aj mierne vychýlený. Navyše, na krivé stromy sa často jednoduchšie lezie pri zbere úrody aj pri reze. Výhony, ktoré terminálu najviac konkurujú, odstránime na konárový krúžok. Ak sú konkurenčné výhony hrubšie než 1/3 priemeru kmienka, najskôr ich zakrátime na pätky s 2–3 púčikmi, počas vegetácie ich priebežne pinzírujeme za 3.–5. listom a načisto odstránime až v nasledujúcom roku. Ostatné konkurenčné výhony skrátime stredným rezom približne na polovicu. Aj tu platí, že sa snažíme vyhnúť zbytočne veľkým ranám priamo na kmienku. Zároveň týmto postupom brzdíme predčasnú tvorbu druhého poschodia kostrových konárov. Druhé poschodie zakladáme až neskôr – v 4.–6. roku po výsadbe, keď je prvé poschodie dostatočne silne vyvinuté. Krátke a vodorovné konáre, ktoré terminálu ani kostrovým konárom nekonkurujú, neodstraňujeme ani nezakracujeme – v ďalšom roku môžu niesť úrodu. Terminál zakracujeme v 2. roku po výsadbe približne o polovicu. Ak strom dobre prirastá, v 3.–5. roku môžeme postupne prejsť na odstránenie už len 1/3 jednoročného výhonu terminálu. Princíp zjednodušovania pri výchovnom reze Strmo rastúce konkurenčné výhony (1) odstraňujeme úplne, prípadne ponecháme len pätky. Predlžujúci výhon (2) zakracujeme rezom na púčik; hĺbku rezu volíme podľa sily rastu. Ostatné konkurenčné výhony (3) skracujeme stredným rezom na púčik. Krátke a vodorovne rastúce výhony (4) ponechávame bez rezu. Kostrové a polokostrové konáre v praxi Keď máme terminál zjednodušený, pokračujeme prácou s kostrovými konármi. Ideálne si zvolíme tri kostrové konáre a ich zosilnenie podporíme zakracovaním. Aj tu platí jednoduché pravidlo: čím vyšší je počet kostrových konárov, tým slabšie budú jednotlivé konáre. Rozsah 2 až 4 je ešte prijateľný, no 3 kostrové konáre bývajú najvhodnejšou voľbou. Kostrové konáre vyberáme opäť medzi tými, do ktorých strom prirodzene smeruje najviac energie a ktoré majú dobré priestorové usporiadanie. Ich konkurenty odstraňujeme buď rezom na konárový krúžok, alebo ponecháme krátke pätky, ktoré počas vegetácie zaštipujeme. V prvý rok po založení koruny skracujeme kostrové konáre tak, aby končili približne o 15 cm nižšie než terminál a zároveň zhruba v rovnakej výške. V ďalších rokoch sa snažíme udržať podobný uhol medzi terminálom a kostrovými konármi. V 2. roku po založení korunky (a následne aj v ďalších rokoch) vyberáme aj polokostrové konáre vyrastajúce z kostrových konárov – postačia 2 na každý kostrový konár. Postup zostáva rovnaký: konkurenty odstránime a ponechané polokostrové konáre zakrátime tak, aby končili približne 20 cm pod kostrovými konármi. Strom pritom nevyhoľujeme – krátke a vodorovne smerujúce konáriky ponechávame, pretože sa obalia plodonosným obrastom. Zapestovanie korunky mladého stromu počas 3 rokov Ak má stromček dobré prírastky, môžeme v 2. jar po založení korunky pristúpiť aj k výberu polokostrových konárov. Výchovný rez pri kríkoch Pri kríkoch je situácia zároveň jednoduchšia aj zložitejšia – záleží totiž na tom, o aký druh ide, keďže jednotlivé druhy sa správajú rozdielne. Podobne ako pri stromoch sa výchovným a následným udržovacím a zmladzovacím rezom snažíme udržať optimálny pomer medzi rastom a plodnosťou a zároveň predchádzať neduhom: na jednej strane hubovým chorobám, na druhej strane popáleniu plodov slnkom. Keďže kríky spravidla vstupujú do plodnosti podstatne skôr než stromy, výchovný rez po povýsadbovom reze zvyčajne sústreďujeme najmä na približne prvé 2 roky. Zameriavame sa pritom predovšetkým na presvetľovanie, t. j. odstraňovanie výhonov, ktoré zbytočne zahusťujú korunu alebo rastú smerom dovnútra. Ak je rast slabý, dopĺňame to aj zakracovaním jednoročných výhonov na podporu rastu. Pri ovocných kríkoch potom viac nastupuje udržovací a zmladzovací rez, a to podľa toho, na akom starom dreve najmä plodia. K tejto téme sa môžeme podrobnejšie vrátiť nabudúce.   Rast prezrádza vitalitu Kľúčové je mať na pamäti, že pre dobrú vitalitu a stabilnú plodnosť počas dlhého života je rozhodujúci rast. Dreviny preto hodnotíme individuálne a tomu prispôsobujeme aj intenzitu výchovného rezu. Neskôr prechádzame na udržiavací, prípadne zmladzovací rez, najmä z fyziologických dôvodov – teda vtedy, keď strom alebo ker začne rast výraznejšie obmedzovať. Spomalenie rastu však môže prísť aj už v prvých rokoch po výsadbe, najmä ak drevinu oslabujú nepriaznivé podmienky (napr. sucho, nedostatok výživy, poškodzovanie hlodavcami či hmyzom a pod.). Aj preto nerežeme schematicky: cieľom je „rez šitý na mieru“ a rez vnímame len ako jednu z častí celkovej starostlivosti o dreviny. Rovnako dôležité je drevinám zabezpečiť vlahu, výživu a celkovo zdravé prostredie pre ich vývoj. Rez na púčik a reakcie na rez Ďalšie techniky rezu Rez na konárový krúžok Rez vedieme pri kôrovom hrebienku tak, aby vznikla čo najmenšia rana a dobre sa hojila. Rez na ťažeň (rez na odbočku) Rezom prevedieme rast zo silnejšieho konára na slabší tak, aby ponechaný konár prevzal funkciu odstraňovaného. Rez vedieme za kôrovým hrebienkom z opačnej strany ako pri reze na konárový krúžok. Platí tretinové pravidlo: priemer ponechaného konára v báze musí byť minimálne 1/3 priemeru rany. Rez konkurenčného vetvenia (najmä pri jadrovinách) Pri jednoročných konkurenčných výhonoch používame rez na konárový krúžok. Pri starších výhonoch režeme šikmým rezom v priamke od kôrového hrebienka k vonkajšej báze odstraňovaného konára. Rez konkurenčného vetvenia Zahnovým rezom (pri kôstkovinách) Pri kôstkovinách odstraňujeme konkurenčný výhon postupne pomocou rezu na Zahnov (aktívny) pahýľ. Dodržiavame tretinové pravidlo: až keď aktívny pahýľ tvorí len 1/3 ponechaného výhonu, odstránime pahýľ na konárový krúžok. Rez tlakového vetvenia Odstraňujeme konár v príliš ostrom uhle vetvenia. Rez vedieme zospodu až k rozhraniu zarastenej kôry a miestu zrastu; uhol rezu volíme tak, aby bol konár odstránený úplne a bez poškodenia ponechaného konára. Rez na trikrát Používame ho pri konári väčšieho priemeru, aby sme predišli vyštiepeniu dreva a odtrhnutiu kôry. 1. rez zo spodnej strany (10–30 cm od krúžku) do ¼–1/3 priemeru, 2. rez zhora za prvým až konár odpadne, 3. rez odstráni zvyšný pahýľ na konárový krúžok alebo na ťažeň.

Výsadba stromčeka alebo kríka je len začiatok. Aby drevina dobre rástla, nevyschla a časom priniesla úrodu, potrebuje v prvých rokoch správnu starostlivosť. Jedným z najdôležitejších jarných krokov je povýsadbový (harmonizačný) rez, ktorý vyrovná pomer medzi koreňmi a korunou a výrazne ovplyvní ujateľnosť dreviny.

Štepíme v záhrade, sade i chotári Jar je príhodný čas, aby sme rozmnožili tie ovociny, ktoré nám najviac chutia, zachránili odrodu zo starého torza v opustenom sade či počas vychádzky zušľachtili plánku v chotári. Ako postupovať, aby naše úsilie bolo korunované úspechom, si povieme v nasledujúcich riadkoch. Ako si vybrať správny spôsob štepenia Štepenie je veľmi výrazným zásahom do života každého stromu, preto sa ho snažíme vykonávať čo najcitlivejšie, každému stromu na mieru. Vo všeobecnosti je najlepšie preštepovať mladé stromy, ešte nerozvetvené hrotiaky či základy koruniek. Samozrejme je možné citlivo preštepiť aj staršie stromy, vyžaduje to však už pokročilejší záhradný um, dostatok vrúbľov i niekoľko rokov starostlivosti na následné zapestovanie, až kým štep nie je samostatný. Vyhýbame sa drastickým zákrokom, pri ktorých je zvykom preštepovať staršie stromy „na kmeni“. I pri štepení a preštepovaní platí zásada, že nevytvárame poranenia, ktoré strom nemôže zahojiť. Pri jabloniach nerobíme rany s priemerom nad 10 cm, pri kôstkovinách by veľkosť rán nemala presiahuť 5 cm. Samotný spôsob štepenia volíme najmä podľa pomeru hrúbky podpníka a vrúbľa a taktiež podľa prítomnosti alebo neprítomnosti miazgy v čase nášho štepenia.  Kedy štepíme Čas štepenia a poradie vrúbľovaných druhov neraz vŕta v hlave nejednému štepárovi. Staré príslovie hovorí, že štepiť začíname vonku vtedy, keď je štepár schopný udržať nôž bez toho, aby mu mrzli ruky. V našich končinách tento termín zväčša pripadá na koniec februára, kedy už môžeme spojkovať čerešne, višne, postupne aj slivky, marhule, hrušky, duly, jarabiny aj oskoruše, ako posledné si nechávame jablone, moruše a gaštany na polovicu apríla. Poradie vrúbľovania nám napovedia aj vrúble uskladnené v pivnici a postupnosť ich rašenia. Ak má podpník naliate púčiky, znamená to, že pletivá sú aktívne, a môžeme štepiť. Pozor, v tomto období ešte nie hociakým spôsobom! V skorom štádiu jari používame spôsoby, ktoré nevyžadujú prítomnosť miazgy. Čím viac budeme so štepením otáľať, tým viac budeme musieť počas leta bojovať s podrastajúcim podpníkom a následne nám narastie štep s menším prírastkom. Broskyne a mandle je možné štepiť aj v jarnom období, lepšie výsledky však získame pri augustovom očkovaní. Vrúble týchto druhov totiž veľmi rýchlo rašia a ťažšie ich udržať v stave vhodnom na štepenie. Taktiež je možné, že po jarnom štepení následne viac trpia glejotokom. Nezabudnime na kvalitné a poriadne nabrúsené náradie, ktoré je nevyhnutným predpokladom úspechu. Náradie na štepenie (A) Štepársky/očkovací nôž, (B) Ovocinárska žabka, (C) Dvojsečné nožnice, (D) Štepárska páska, (E) Veľmi jemný brúsny kameň, (F) Označovacie štítky, (G) Štepársky vosk, (H) Puzdro na nožnice    Spôsoby štepenia mimo prúdenia miazgy  Obdobie, kedy pod kôrou stromov kypí miazga, je pomerne krátke, preto každý záhradník rád siahne aj po spôsoboch, ktoré jej prítomnosť nevyžadujú. Výhodou skorého štepenia je výborné zrastenie, slabšie podrastanie podpníka a silný rast naštepenej časti.   Spojkovanie (kopulácia)  Ide o úplne základný spôsob štepenia, nakoľko spojkovací rez využívame aj pri iných spôsoboch štepenia – bočnom plátkovaní, štepení pod kôru, premosťovaní a ďalších. Pri spojkovaní spájame vrúblik a podpník, ktorých priemery sú buď rovnaké alebo takmer rovnaké. Spoj vykonáme šikmým rezom a následným priložením oboch komponentov. Rez oproti púčikom nie je nutnou podmienkou, i keď vyrašený púčik hneď oproti spojkovaciemu rezu môže v mnohých prípadoch zachrániť štep. Aj preto je dobré tento púčik pri viazaní obísť.    Celkom kľúčové na vykonanie vynikajúceho spojkovacieho rezu je nacvičenie si štepárskeho postoja. Ruku s vrúbľom držíme nehybne pritlačenú na prsiach, pričom pohybujeme len rukou držiacou nôž. Táto ruku je taktiež pomerne zafixovaná, ťah vykonávame chrbtovým svalstvom.          Nadstavbou je spojkovanie s jazýčkom, teda anglická kopulácia. Tento spôsob šetrí prácu a umožňuje delenie úloh. Štepár nemusí štepence hneď viazať, prípadne jeden človek štepí, jeden viaže. Práca pri použití anglického spojkovania je podstatne ľahšia a rýchlejšia. Ak však štepí človek osamote, vystačí  si aj s obyčajným spojkovaním. Voskovať stačí ranku na vrchnej strane vrúbľa. Pri spojkovaní treba dbať, aby rezy nemali vypuklé „bruško“, musia na seba dokonalo priliehať. Tento spôsob je výborne použiteľný pri štepení v ruke ako aj pri vrúbľovaní do korunky.   Spojkovanie (A) a anglické spojkovanie (B) Pri viazaní pásku dobre uťahujeme, púčiky môžeme taktiež obviazať, nevynechávame ich. Miesto štepenia obviažeme hustými závitmi. Úväzky kontrolujeme, včas povoľujeme a odstraňujeme, aby sa nezarezali do hrubnúceho stromčeka. Správne a nesprávne spojkovanie (A) Správne spojkovanie – je nutné, aby sme prikladali kambium na kambium aspoň z jednej strany. Nie je potrebné, aby bol vrúblik vycentrovaný. (B) Nesprávne spojkovanie – rezné plochy odparujú príliš mnoho vody a zasychajú. Takáto chyba sa nám nestane pri použití anglického spojkovania. Bočné plátkovanie Tento spôsob sa používa v prípade, ak je podpník hrubší ako vrúbeľ. Na vrúbli vykonáme šikmý spojkovací rez. Podpník zrežeme kolmo nožnicami alebo pílkou. Primeráme si dĺžku spojkovacieho rezu na vrúbli a rovnaký náprotivok urobíme na podpníku. V prípade hrubšieho priemeru podpníka (3-5 cm) použijeme 2 vrúble, pri ešte hrubšom viac vrúbľov. Na vrúbli musí zostať trčať polmesiačiková ranka, ktorá zabezpečí zahojenie rany na podpníku. Vzniknuté rany treba dôkladne zavoskovať, aby nevysychali. Spôsob je taktiež možné vykonať s použitím jazýčka.     Bočné plátkovanie Pri štepení väčšieho počtu podpníkov používame plátkovanie s jazýčkom, princíp aj výhoda je rovnaká ako pri anglickom spojkovaní. Pre hojenie je potrebné, aby nad reznou ranou podpníka zostala trčať polmesiačiková ranka vrúblika (A). Nižšia poloha vrúbľa je chybou. Štepenie do rázštepu Starý spôsob štepenia, v minulosti používaný univerzálne. Jeho nespornou výhodou je jednoduchosť a dobré ujímanie vrúbľov. Výsledok je dobrý najmä na podpníkoch tenšieho priemeru, kde sa vzniknutá rana rýchlo zavalí. Týmto spôsobom sa dajú pri štepení dobre uplatniť aj tenšie vrúble. Spôsob je dobre použiteľný pre jadroviny, pri kôstkovinách len pri tenších podpníkoch, pri hrubších spôsobuje rana rázštepu glejotok. Podpník najskôr zrežeme kolmo pílkou alebo nožničkami, ranu začistíme žabkou. V strede rezu podpník rozštiepime do hĺbky asi 4 cm. Ak sa rozhodneme týmto spôsobom preštepovať hrubšie podpníky, je nutné podpník vo vzdialenosti 5-6 cm od rezu stiahnuť špagátom, aby sa podpník nerozštiepil príliš hlboko. Vrúbeľ zrežeme súmerne z dvoch strán, pričom púčik zostane tesne nad bočnými rezmi. Oba rezy musia dobre priľahnúť o steny rázštepu, preto sú zložitejšie. Do rázštepu vkladáme 2 vrúble oproti sebe. Podobne ako pri plátkovaní je potrebné, aby nad úroveň rany podpníka trčali polmesiačiky. Uistíme sa, že podpník vyvíja na vrúbeľ najväčší tlak v mieste kambia a taktiež že spojenie komponentov je v čom najväčšej dlžke. Všetky rany dôkladne zavoskujeme.   Štepenie do rázštepu Základný predpoklad úspechu pri tomto spôsobe je umiestnenie oboch vrúbľov tak, aby sa dotýkali kambia podpníka. Klin vrúbľa má do rozštiepenej medzery padnúť čo najlepšie. Pri nesprávnom vsadení vrúble zasychajú. Pri dodržaní tejto zásady sa vrúble spoľahlivo ujímajú. (A) sú nesprávne vsadené vrúble – kambium sa nekryje, (B) zobrazuje správne vsadené vrúble, pričom podpník vyvýja najväčší tlak na kambium vrúbľa. Opäť je nutné, aby polmesiačiky trčali nad úroveň rezu podpníka. Štepenie v čase miazgy  Týmto spôsobom myslíme predovšetkým metódu pod kôru a všetky jej obmeny (napr. Tittelov spôsob). Štepenie pod kôru je vo všeobecnosti menej náročné na techniku rezu, preto s ním zväčša začíname pri získavaní prvých skúseností. Vyžaduje si však veľkú trpezlivosť a pozorovací talent, nakoľko musíme správne vystihnúť čas miazgy. A toho sa často nie a nie dočkať. Napríkad čerešne môžeme spojkovať už vo februári, ale dostok miazgy na štepenie pod kôru môže nastať až v druhej polovici apríla. Ako zistíme, že už je vhodný termín pre tento spôsob štepenia? Nad predpokladaným miestom štepenia vykonáme pokusný zárez do kôry – tá sa musí celkom oddeliť od dreva. Ak sa kôra akokoľvek strapká a pásiky kôry zostávajú prilepené na dreve, môžeme sa snažiť ako chceme, ešte nenastal správny čas. Týmto spôsobom preštepujeme podpníky hrubšie ako vrúbeľ. Pri preštepovaní stromov na inú odrodu sú najväčšie prípustné rezy na hlavách pri jadrovinách 10 cm, pri kôstkovinách 5 cm. Postup začína rezom kolmým na podpník a následným zahladením ostrým nožom. Počet vrúbľov volíme podľa hrúbky podpníka. Pri podpníku hrubom menej ako 2,5 cm postačí jeden vrúbeľ. Pri priemere do 5 cm stačia 2 vrúble oproti sebe. Pri hrubších podpníkoch používame 3 a viac vrúbľov, aby bol bol celý obvod rezu rovnomerne vyživovaný a rana sa zahojila. Kôru narežeme kolmo na prvý rez v dĺžke asi 3 cm. Kôru oddelíme od dreva. Vrúbeľ zrežeme spojkovacím rezom a na spodnej strane vrúbľa urobíme malý rez oproti veľkému, aby sa kôra na konci vrúbľa pri zasúvaní pod kôru nevyhrnula. Vrúbeľ zasunieme pod otvorenú kôru podpníka. Polmesiačik na vrúbli zostane opäť nad úrovňou rezu podpníka. Väzba pri tomto spôsobe musí byť naozaj tuhá, aby kambiálne vrstvy k sebe tesne priľnuli. Taktiež voskovanie musí byť dôkladné. Spôsobom pod kôru môžeme uplatniť okrem preštepenia hrubších podpníkov aj pri premostení rán na kmeni spôsobených ohryzom či iným poškodením. Použiť môžeme buď vrúble príslušného druhu alebo samotné výhony vyrastúce spod miesta poranenia.    Štepenie pod kôru Jednoduchý spôsob štepenia vyžadujúci prítomnosť miazgy. Nakoľko oddelená kôra na vrúble vyvíja len minimálny tlak, je nutné pri tomto spôsobe obväzovať veľmi tesne. Pre zahojenie rany je potrebné, aby polmesiačikové ranky vrúbľa trčali nad úroveň rezu podpníka (A). Čo je základom úspechu štepenia?  Aby sa vrúblik ujal, musí dôjsť k zrasteniu, teda vyplneniu všetkých medzier medzi podpníkom a vrúbľom hojivým pletivom – kalusom. Predpokladom zrastenia je čo najvyššia miera prekrytia vrstvy kambia na podpníku s vrstvou kambia na vrúbli. Tieto vrstvy sa takmer dokonalo kryjú pri spojkovaní, naopak pri štepení pod kôru sa kryjú minimálne. Tento problém nižšieho prekrytia kambiálnych vrstiev pri štepení pod kôru sa snaží riešiť napr. Tittelov spôsob štepenia pod kôru. Kambium – vrstva delivého pletiva, ktorá produkuje bunky dreva na svojej vnútornej strane a bunky lyka na vonkajšej strane, zabezpečuje hrubnutie kmeňa a konárov drevín, hojenie rán, a taktiež zrastenie vrúbľa s podpníkom pri štepení. Prečo sa mi jarné štepenie nepodarilo?  Najčastejšou príčinou neúspechu nie je ani tak nekvalita rezu, skôr sa pod nezdar podpíše výber nesprávneho spôsobu štepenia – napr. štepenie pod kôru v čase, kedy nie je prítomná miazga. Tento neúspech je veľmi častý pri čerešniach, ktoré napriek skorému rašeniu nastupujú do plnej miazgy pomerne neskoro, často až v druhej polovici apríla. V neposlednom rade sú za prípadným neúspechom aj zle uskladnené vrúble: či už predčasne vyrašené alebo naopak zasušené. Prečo mi vrúblik len zakvitol?  Ak nám zakvitne vrúbeľ pri štepení jabloní a hrušiek, nič sa nedeje. Tieto druhy obsahujú zmiešané puky – postačuje kvety vyštipnúť a následne nám krásne vyrastie letorast. Iná situácia nastáva pri kôstkovinách, kde sa na bočných pukoch jednoročného dreva môžu vyskytovať len kvetné puky (obzvlášť u čerešní a višní, ale jav platí pre všetky kôstkoviny, pričom výnimky z pravidla samozrejme sú). Ak chceme zachrániť starú višnu, môže sa stať, že nám roky budú vrúble len kvitnúť. V rozprávaní záhradkarov sa občas stretneme s takmer až mýtickými príbehmi o nemožnosti zaštepenia konkrétneho stromu. Pritom recept na úspech je jednoduchý – na vrúbli kôstkovín (napr. višní a čerešní) sa nesmú nachádzať len bočné púčiky, ale mali by obsahovať aj púčik vrcholový. Ak štepíme tenké vrúble zo starých stromov, táto zásada sa môže stať kľúčovou. Pri odbere vrúbľov z mladých stromov je založenie kvetov v bočných pukoch menej pravdepodobné. Štepením to nekončí  Ak sme zaštepili hruškovú plánku v prírode alebo zaočkovali broskyňový semenáčik v záhrade a nemusíme ho presádzať, máme nespornú výhodu bujnosti rastu a rýchlosti vývoja mladého stromu. I tak sa však musíme počas roka k stromu začiatkom leta vrátiť, aby sme uvoľnili a zložili úväzok. Po niekoľko nasledujúcich rokov zasa na jar vykonávame rez. Tri až štyri roky po štepení by už štep vysadený na trvalom mieste mal byť dostatočne vyvinutý (nie však vždy), aby niekoľko rokov vydržal aj bez našej opatery. Najviac starostlivosti vyžadujú stromy preštepené „na hlavu“, teda väčšinou spôsobmi, kde bolo použitých 2 a viac vrúbľov (do rázštepu, pod kôru, bočné plátkovanie). Pri následnej výchove štepu dochádza k zakracovaniu výhonov, opakovanému čisteniu podpníka, odstraňovaniu konkurenčných výhonov i znižovaniu počtu pôvodných vrúbľov na hlave. Počiatočný väčší počet vrúbľov má za cieľ zabezpečiť dostatočnú výživu a rast kalusu po celom obvode rany. Ak je všetko v poriadku, rana sa v priebehu 2-4 rokov celkom zahojí novým kalusom.   Štepenie zo stromu na strom  Výborný spôsob štepenia nielen pre lenivých záhradníkov ☺. Pri tomto spôsobe nám odpadá pracné odkladanie vrúbľov do pivníc a opakovaná kontrola ich stavu. Je výborne použiteľné vtedy, ak vrúble nepotrebujeme ďaleko a dlho presúvať – napr. medzi susediacimi záhradami. Čím viac sú vrúble narašené, tým skoršie ich treba zaštepiť. Ak z púčikov vyrašia lístky, je lepšie už ukončiť štepenie a kochať sa krásou jarnej prírody. Stále však môžeme zájsť do pivnice a pokračovať v štepení vrúbľami uskladnenými ☺. Hurá do štepenia!