Február - mesiac, keď príroda tajomne ožíva a budí nás zo spánku nevšímavosti
Február v sebe skrýva obrovskú radosť. Nenápadnú, nebadanú, no silnú ako podzemná rieka. Že všetko ešte spí? Ako by mohlo! Slnko sa predsa dvíha zo svojej dočasne zníženej dráhy a jeho lúče prestávajú byť zubaté. Miazga už naplno kypí a beda každému, kto vrúble nenazbieral v decembri a januári. Puky bobtnajú a nafukujú sa ako také balóniky.
A naraz to príde. Prvý otvorený puk. Veľký tresk tak tichý a predsa tak podmanivý, že mu od juhu po najsevernejší sever neodolá nič. Prebúdzanie každým pukom prepuká stále viac a viac. Ešte zimnými poslami jari sú najskôr drobučké a neskôr už zvesela sa vo vetre hojdajúce náušnice – jahňady liesok. Nasledujú ich najskôr nesmelé, no čoskoro už životom bzučiace vŕby rakyty. Keď však stráne pozlátia kvety drieňov a onedlho na kraji vinice ružovkasto zbelejú mandle, už nemôže byť pochýb, že spánok pominul. A keď február marcu podá stráž, čerešne svojím červenkastým nádychom otvorených pukov prezradia, že s ich vrúbľovaním nemôžeme otáľať ani o deň viac.
Tam, kde včera bol ešte malý, úplne nebadaný púčik, len kopček na kôre, je dnes tu lístok, tam kvet, inde už celý zelený letorast a všade nový život! V obrovských pukoch jarabín sú doslova poskladané celé konáre. Len čo odpadnú jemné šupinky, ktoré boli strechou počas zimy, vyskočí von letorast ako šaty Popolušky a vy sa len čudujete, ako sa tam mohol zmestiť.
Keď v neskorom lete očkujeme spiace očká a štepíme spiace vrúble a o pár mesiacov sejeme semienka alebo vysádzame stromčeky, stále znova je skúšaná naša viera i nádej. Bude mať naša práca šťastné jarné pokračovanie? Je ono malé a nepatrné dosť silné na to, aby sa na jar prebudilo a vzchopilo? Vyklíči či nevyklíči?
Jar sa však začína diať a my chodíme samou radosťou po štyroch. Presviedčame sa, že všetko je v poriadku, že príroda nezabudla, čo má robiť a my sme svoj diel práce odviedli dobre.
Drobné klíčne lístky jabloní, hrušiek a čerešní sa objavia tam, kde sme ich semienka na jeseň uložili odpočívať. Alebo skôr inak: my sme ich uložili do pôdy, aby sme my mohli odpočívať. Oni potichu a nebadane, ale zato poctivo pracovali počas celej zimy, aby sa naraz v jednom okamihu predrali zo zeme na svetlo. Mirabelky, mandle, marhule a broskyne svojou mohutnou životnou silou dvíhajú pôdu, vytvárajú kopčeky, ba priam počujeme, ako rastú. V zdanlivo spiacich očkách, ktoré sme tak nesmelo vnášali do kôry počas leta, sa najskôr objaví bodka. Červená či oranžovohnedá. Alebo úplne svetlá. Šupinky odpadnú, pozdravia nás prvé nesmelé lístky, odbehneme si len toť na kávu alebo na kus reči so susedom a po návrate nám máva statný letorast budúceho stromu.
Toto prebúdzanie aj nás prebúdza zo spánku nevšímavosti a zhonu. Akoby volalo: Zastav sa! Počúvaj! Voňaj! Buď pozorný! Chvíľu nepracuj! Chvíľu nemysli! Aspoň chvíľu žasni!
V čase prebúdzania neradno tráviť za stenami domu, bytu a kancelárie ani o kvapku viac času, než je nevyhnutné. Také množstvo ohromných maličkostí je možné premeškať len na jar. Aj keď by ste do konca roka už nič nezmeškali, ak nestihnete jarné prebúdzanie, ukrátili ste sa o nezmerateľné množstvo úžasu. A to sa už dobehnúť nedá.
Hojnosť úžasu nad všetkou krásou želá Tím Domov stromov.
