Záhradníkov rok

Návod, kedy a ako si vysadiť vianočný stromček, ktorý Vám bude robiť radosť celý život a zdobiť Vašu záhradu celoročne

Návod, ako si vybrať ten správny vianočný stromček podľa podmienok a lokality Vašej záhrady

Podrobné predstavenie darov, ktoré vám vysadené vianočné stromčeky darujú počas svojho života

Začiatok roka ako nový začiatok pestrého ovocného sadu Len nedávno ste dokončili výsadbu stromov a už vás svrbia ruky, ale neviete, akej práce sa chytiť? Neváhajte ani chvíľu, pretože záhaľku v tomto období už v iných častiach roka nedobehnete ani cvalom. Január pilne využívajte na mravenčiu prácu okolo prípravy sadeníc do sadu pre ďalšie roky. Kľúč je jednoduchý: potrebujete kvalitné podpníky a zároveň vrúble chýrnych odrôd. V správny čas ich necháte zrásť spolu – spojíte divú, húževnatú časť s tou ušľachtilou a citlivejšou. Obe tieto súčasti si chystajte v hlboko zimnom mesiaci január. Vyzerá to ako paradox, ale práve v tých mesiacoch, keď celá krajina spí, má ovocinár plné ruky práce. Deň je krátky a rád by toho veľa stihol. Ošetruje staré sady, ostrí si náradie, zhľadúva kvalitné vrúble na ďalšie množenie a po večeroch lúska semienka budúcich dlhovekých stromov. Ovocné stromy skryté v semienkach Základom úspechu v tomto období je práve príprava osiva pre budúce podpníky. Prekrajujete jabĺčka a vyberáte semienka, mačkáte uhniličené plody hrušiek plánok, čo vám ešte zostali od jesene, rozpomínate sa, kde ste nechali kôstky od leta. Aby bolo zrejmé – s touto prácou treba začať už omnoho skôr – počas leta a v skorej jeseni, kedy vyberiete zdravé a bujné stromy, ktoré sa stanú rodičmi budúceho potomstva.   Prečo semienka nevyklíčia v zime Prípravou semienok v tomto čase môžete dobehnúť ešte veľa, čo ste zameškali na jeseň. Nezaobídete sa však bez stratifikácie (z lat. stratum – vrstva). Týmto vrstvením semienok do vlhkého substrátu prekonáte ich prirodzený spánok brániaci vyklíčeniu uprostred zimy. Tým substrátom môže byť piesok, piliny alebo dokonca vlhký mach. Optimálna teplota sa pohybuje medzi 0–6 °C, vlhkosť substrátu by mala byť 70–80 %. Podstatné je čas stratifikácie naplánovať tak, aby semienka začali klíčiť až na jar, keď už nehrozia jarné mrazy. Teda najskôr v druhej polovici až koncom apríla. Jablone a hrušky stačí nakličovať 3 mesiace, väčšina kôstkovín vyžaduje až 4 mesiace. Jablone vedia vyklíčiť aj bez stratifikácie. Semená treba pred jarným výsevom namočiť a následne prepláchnuť čistou vodou. Odbúrajú sa tak látky brániace vyklíčeniu. Ak semienka začnú predčasne klíčiť, treba ich buď rýchlo vysiať alebo spomaliť klíčenie prudkým znížením teploty (na 0-1 °C). Silne naklíčeným semenám sa lámu klíčky a tak prichádzate o cenné a pracne získané osivo.  Jarný výsev Semienka následne vysievajte na jar do riadku počas apríla, keď je ešte pôda vlhká. Oplatí sa siať čo najredšie (semienka optimálne 5 cm od seba) – na tento účel môžete použiť do špicu ohnutý plech. Pri prehustenom výseve sa semenáčiky slabo vyvíjajú, hynú a rastú len tie najschopnejšie. Riedkym výsevom si ušetríte veľa osiva, ktoré by inak vyšlo nazmar.   Jesenný výsev má prednosť Po tom, čo sme spomenuli všetko potrebné o zimnej príprave osiva a stratifikácii, však pripomíname, že tento náročný a zdĺhavý proces môžete celkom vynechať, ak semienka vložíme do pôdy ešte na jeseň. Semená tak prekonajú zimný spánok prirodzene a na jar začnú klíčiť. V prípade, že nám nehrozia prílišné škody hlodavcami, netreba výsev semienok odkladať a po zmiešaní s pieskom semienka vysiať už na jeseň a prikryť kompostom. Piesok prípadným neželaným návštevníkom škrípe pod zubami. Kompost zas zabráni vytvoreniu prísušku, teda stvrdnutej povrchovej vrstvy zeminy, cez ktorú by sa semienka len ťažko drali na povrch. Ušetrená práca za to stojí.   Ak nemáte žiadne podpníky nachystané z predchádzajúceho roka a radi by ste už v tomto roku vrúbľovali svoje štepy, môžete si ich zakúpiť v našej ovocnej škôlke. Máme v ponuke široký výber podpníkov pre rôzne druhy vhodných pre vypestovanie mohutných dlhovekých stromov aj stromkov do malých záhrad. Môžete tiež pohľadať semenáčiky plánok v zarastajúcich krovinách, kde si ich na jar zaštepíte.  Dobre uskladnené vrúble – základ úspechu! Január je taktiež ideálnym mesiacom na odber vrúbľov pre ďalšie množenie. Stromy sú ešte stále v hlbokom spánku. Vhodným časom je vlhko počas odmäku, nerežte naopak počas silných mrazov. Tie totiž vysušujú drevo. Kľúč pre výber odrôd je jednoduchý: množíme odrody, ktoré nám najviac chutia a ktorým sa dobre darí v podmienkach prostredia, kde budeme pestovať. Uprednostňujeme aj odrody, ktorých nositeľmi sú staré stromy v našom okolí. Môžeme tak výrazne prispieť k záchrane dávno zabudnutých ovocných pokladov.    Ak nemáte vlastný zdroj vrúbľov alebo chcete obohatiť Vašu zbierku odrôd o niečo zaujímavé, môžete navštíviť niektorú z búrz vrúbľov, ktoré sa vo vašom bližšom či vzdialenejšom okolí organizujú. Napríklad koncom februára 2025 budú tri burzy vrúbľov s materiálom aj z našej škôlky či z Genofondového sadu Súš na troch miestach: priamo v Moravskom Lieskovom, vo Zvolene a v Košiciach.   Čo však presne treba rezať, ak máte vlastný zdroj? Vrúbeľ je neborástok, mladé jednoročné drevo, ktoré narástlo počas uplynulého vegetačného obdobia. Nájdete ho najmä v obvodových, dobre osvetlených častiach koruny. Drevo musí byť pevné, vyzreté, s dobre vyvinutými púčikmi. Jednoročné výhony zvnútra koruny nepožívajte – výhony kvôli nedostatku svetla zväčša nevyzrejú. Niektoré staré stromy sú natoľko vysilené úrodami a vekom, že mladé drevo sa vám v celom obvode koruny nepodarí nájsť. V takom prípade strom citlivo prerežte a v ďalšom roku si môžete vyberať z dostatku mladého dreva.   Aby zostali konáriky životaschopné, nesmú vyschnúť ani predčasne vyrašiť. Uložte ich teda do tmavej, dobre izolovanej pivnice či vodovodnej šachty. Teplota by sa mala pohybovať od 0 °C do 5 °C, najlepšie je zastrčiť vrúble do vlhkého piesku. Dobrým miestom je aj zemiaková pivnica. Ak takéto možnosti nemáte, zabalené vrúbliky môžete uchovať i v chladničke – zabaľte ich do vlhkých novín či kuchynskej utierky a igelitového vrecka a pravidelne kontrolujte, či vám neplesnivejú. Pred samotným štepením mládiky namočte na pár hodín do vody, aby si doplnili stratené zásoby vody.  S vrúbľovaním nemusíte čakať až do jari. Už počas zimných mesiacov môžete v pohodlí pivnice vrúbľovať v ruke. Ušetríte si tak veľa práce v jarnom období, kedy sadár nevie, čoho sa skôr chytiť.  

Vianoce za nami, nový rok pred nami. Veríme, že počas Vianoc Vám chutnú spoločnosť robili aj jabĺčka a budú Vám ju robiť aj počas nového roka. Dnes si predstavíme tri odrody, ktoré akoby vypadli z vianočných rozprávok. A zároveň si na nich môžete pochutnať aj v januári. A čo potrebujú dobré vianočné rozprávky? Hviezdne obsadenie Iste ste už počuli o zvyku na Štedrý deň priečne krájať jablká a pozerať, či na priereze jadrovník so semienkami vytvorí krásnu HVIEZDU a teda prinesie zdravie a šťastie jeho majiteľovi či celej rodine, alebo vytvorí skôr kríž či je červivé, čo malo značiť nešťastie či chorobu. Možno aj sami tento zvyk udržiavate. Nuž, s jablkom API HVIEZDOVITÉ po rozkrojení dostanete hviezdy hneď dve, jednu tvorenú jadrovníkom a ďalšiu, ktorá ju kopíruje päťcípym tvarom plodu. A po rozkrojení nezhnedne, ostane pekne svetložltá. Zažiť v decembri pohľad na strom obsypaný hviezdičkami, hoci mrze a sneží, je tiež silný zážitok - taký malý vianočný zázrak. A keď plody oberiete ešte pred zmrznutím, môžete si nimi originálne ozdobiť vianočný stromček. Hviezdovitý tvar menších sploštených plodov, ich neskoré dozrievanie, tuhšia šupka, tvrdá, chrumkavá, šťavnatá, sladkokyselkavá dužina a výdrž na strome hlboko do zimy sú typickými znakmi tejto odrody, ktorej pôvod je síce nie presne známy, ale siaha isto hlboko do minulosti. Menom Api sa označuje skupina odrôd jabloní, ktoré môžeme vystopovať až do doby rímskej, keď ich zrejme istý Appius Claudius priniesol z Peloponézu a zaštepil vraj na dulu. O výbere zrovna tohto podpníka síce môžeme silno pochybovať, keďže má s jabloňami zlú afinitu, ale niet pochýb, že najskorší písomný záznam o tejto odrode máme zo 17. storočia od švajčiarskeho pomológa Johanna Bauhina, ktorý o nej hovoril ako o „pomum pentagonum“. Najstaršie nemecké pomológie zas tvrdia, že Api sa najviac pestovali v alpských oblastiach Tyrolska, vo Švajčiarsku a južnom Nemecku.  To niečo vypovedá o ich mrazuodolnosti, najmä dreva. Kvety rozkvitajú stredne skoro až neskoro a tiež nezvyknú trpieť mrazmi. Kvôli neskorému času dozrievania a vyššej náchylnosti na múčnatku sú vhodné najmä do stredne teplých oblastí, ale aj do chránených vyšších polôh.     Zrejme nikdy neboli príliš rozšírené, keďže plody sú menšie a chuťovo menej výrazné, ale ako veľmi dekoratívne jablká ich zrejme zvykli pestovať záhradkári pre potešenie či ako vianočnú ozdobu. Ich plody nielen dozrievajú neskoro - a treba si na tú príjemne osviežujúcu chuť naozaj počkať - ale aj veľmi dlho vydržia, pri dobrom skladovaní niekedy až do úrody prvých letných jabĺk. To je zároveň s unikátnym tvarom a vysokou úrodnosťou ich najväčšia prednosť. Veľmi vhodné sú aj na spracovanie na mušty a cider. Stromy rastú bujne a do plodnosti vstupujú stredne skoro, tá je síce vysoká, ale skôr striedavá. Zrejme minimálne dvakrát túto odrodu šťastne zachránili pred vymiznutím. Pomológ Poiteau vraj poznal túto raritu len z počutia, až v roku 1830 objavil čerstvo vyrúbaný strom a zachránil z neho niekoľko vrúbľov. O 150 rokov neskôr sa zdalo, že táto odroda opäť vymizla, keď na ňu náhodou vo Švajčiarsku narazila pani, ktorej sa zdalo podivné, že je uprostred zimy nejaká jabloň obsypaná drobnými hviezdami a obrátila sa na švajčiarsky Spolok pre zachovanie starých odrôd. A tak sa nám zachovala dodnes a o jej uchovanie pre ďalšie generácie sa môžete postarať aj vy.  Nie je všetko zlato čo sa blyští v lístí, ale… Ďalšie dve odrody akoby vystúpili z rozprávky Byl jednou jeden král...  A naozaj, byl jednou jeden král... nebo to byla královna? Nuž, v Anglicku to bol kráľ, King of the Pippins, kým vo Francúzsku kráľovná, Reine des reinettes. A v Nemecku zas Wintergoldparmäne, teda PARMÉNA ZLATÁ ZIMNÁ, meno, ktoré nakoniec prevládlo aj u nás, hoci sa často nazýva aj Zlatá reneta. Reneta po svojej typickej, korenistej, aromatickej, sladkokyslej, vynikajúcej renetovitej chuti... doslova kráľovnička z francúzskeho la reinette. A zlatá? Nuž, jej farba je zlatožltá až oranžová s červenými pásikmi a svieti do diaľky.  Kým pôvod slova reneta je zahalený kráľovským hermelínom, pôvod slova parména je už zahalený rúškom tajomstva. Podarilo sa nám nájsť štyri vysvetlenia tohto slova používaného pre viaceré odrody, napríklad pre u nás známu Adamsovu, Letnú, Šarlátovú, Strauwaldovu či Worcesterskú parménu, ale spolu je vo svete parmén vyše 50. Je možné, pochádza zo stredovekého latinského „pyrus magnus“, teda „veľká hruška“, označujúceho jablká s hruškovitým, predĺženým tvarom, to by ale veľmi na túto parménu nesedelo. To skôr tvrdenie, že parména označovala jablká s hruškovou príchuťou. Iné zdroje tvrdia, že slovo „pearmain“ sa najskôr používalo pre určitý typ hrušiek a prvýkrát sa pre jablone použilo až počas 16. storočia. Vraj pochádza zo starofrancúzskeho „pearmain“ a nakoniec z latinského „parmensia“, teda „z Parmy“, teda tohto talianskeho mesta. Ďalšou verziou je pôvod zo stredoanglického slova „parmain“ či „permain“, odvodeného z francúzskeho „parmaindre“, teda „vydržať“, ktoré odkazovalo na dlhú trvanlivosť niektorých parmén. Nech už je to s pomenovaním parména akokoľvek, pravda je, že označuje jedny z najchutnejších odrôd, medzi ktoré táto Parména zlatá zimná rozhodne patrí. Horšie je to už s jej náročnosťou na umiestnenie a starostlivosť. Je to odroda rýchleho vývoja, takže síce v mladosti v škôlke rýchlo rastie a vytvára krásne rovné kmene, ale rýchlo aj vstupuje do plodnosti a rýchlo plodí veľa. Takže má aj zvyk rýchlo sa vyčerpať a buď zababčiť čoskoro po vysadení na trvalé miesto alebo aj neskôr počas života začať skoro chradnúť a zasychať.  Preto jej musíme pomáhať jednak zabezpečením dostatočnej výživy pôdy ale aj dostatočným rezom výchovným, udržiavacim a v neskoršom veku aj opakovane zmladzovacím, ktorým jej vieme podstatne predĺžiť život a plodnosť.  Vyberáme si ju do lokalít s dostatočne hlbokou, výživnou a primerane vlhkou pôdou, ani príliš suchou (kde má malé, padajúce plody), ani príliš mokrou (kde trpí rakovinou). Ocení najviac stredne teplé oblasti, skôr otvorené polohy, kde toľko netrpí múčnatkou či vlnačkou krvavou a inými voškami, ale ani chrastavitosťou, ktorá ju ohrozuje v uzavretých lokalitách s vysokou vlhkosťou vzduchu. Soľ nad zlato? Posledná odroda je jedna z dvoch slovenských, ktoré svojim rozšírením presiahli hranice krajov a dokonca aj štátu (Druhou je Hontianska končiarka, o nej inokedy). Je to SOLIVARSKÉ UŠĽACHTILÉ pochádzajúce zrejme z obce Solivar, ktorá je dnes už súčasťou Prešova. A je teda SOĽ NAD ZLATO? Teda Solivarské ušľachtilé nad Parménou zlatou zimnou?  Ak by sme súdili podľa miery rozšírenia po svete, tak ťažko, ale rozhodne má aj svoje prednosti. Plody Solivarského ušľachtilého sú obvykle podstatne väčšie od Parmény zlatej zimnej, šťavnatejšie a podobne chrumkavé. Chuťovo sú síce oveľa menej zaujímavé, len sladkokyslé bez výraznej arómy či korenitosti, ale na vzduchu po rozkrojení takmer nehnednú a aj vďaka mastnej šupke nevädnú a vydržia tiež približne do marca.  A navyše stromy sú oveľa menej náročné na kvalitu pôdy a polohu, znesú aj vyššie a chladnejšie lokality, hoci vzhľadom na silnejšiu náchylnosť na chrastavitosť sa tiež treba vyhnúť uzavretým polohám. Síce vstupujú do plodnosti neskôr, ale zase sú dlhovekejšie ako Parména zlatá zimná a sú menej náročné na rez.  Tak ako, vybrali ste si už tú Vašu rozprávkovú jabloň?