Čas, keď vnášaním očiek ušľachtilých odrôd do divokých podpníkov udržiavame živé dedičstvo našich predkov   Zdalo by sa, že keď na jar nestihneme zavrúbľovať všetko, čo by sme chceli, ostáva nám čakať zas rok na ďalšiu príležitosť. Ale našťastie opak je pravdou. V lete, keď je ostatných prác v škôlke pomenej, máme šancu namnožiť si želané odrody oveľa efektívnejšie. Ale keďže všetko má svoje plusy aj mínusy, musíme byť ochotní zniesť páľavu, ktorá nám najmä v posledných rokoch prácu nielen sťažuje, ale aj ohrozuje jej výsledky, takže musíme počítať s dodatočnou závlahou pre čerstvé očkovance.  Očkovanie Očkovanie je spôsob rozmnožovania, kedy z materskej rastliny neprenášame celý kus konárika ako pri štepení, ale z letorastu alebo vrúbľa prenášame len jediné očko, teda púčik s plátkom kôry a dreva, z ktorého vyrastie celý nový strom. Očkovanie je oproti štepeniu jednoduchšie a dá sa naučiť ľahšie ako vrúbľovanie. Podpníky očkujeme ušľachtilým očkom najčastejšie tesne nad zemou, ale dá sa očkovať aj do korunky. Po zrezaní podpníka na jar vyrastie celý nový jedinec zo vsadeného očka.         Najväčší význam má letné očkovanie – na spiace očko. Termín očkovania spadá do obdobia, keď je menší nápor škôlkarských prác (na jar nevieme, kam skôr skočiť, budeme veľmi vďační za všetky v lete zaočkované podpníky).  Jarné očkovanie je alternatívou k štepeniu v prípade, že máme málo vrúbľov a chceme zužitkovať doslova každé očko. Júnové očkovanie na bdiace očko má význam len v najteplejších oblastiach, kde letorasty vyrastené v druhej miazge ešte stihnú do zimy dobre vyzrieť. V chladnejších oblastiach sa tento spôsob nevyplatí, ale stále ostáva možnosť očkovania na spiace očko v druhej časti leta. Niektoré druhy sa množia výhradne očkovaním, keďže vrúbľovanie je problematické. Napríklad broskyne a mandle sa síce dajú vrúbľovať, no trpia vo väčšej miere glejotokom ako očkovance.  Podobne ako pri vrúbľovaní, aj pri očkovaní je kľúčový čistý, hladký a rovný rez, ktorý dosiahneme dobre nabrúseným, kvalitným štepárskym nožom. Očkovanie na bdiace očko Týmto očkovaním rozumieme spôsob, kedy očko rastie v tom istom vegetačnom období, kedy bolo naočkované, úkon sa robí v jarnom období z uskladnených vrúbľov, teda v apríli, koncom mája. V podmienkach s dlhým vegetačným obdobím prichádza do úvahy aj júnové očkovanie pred druhou miazgou. Pri jarnom očkovaní na bdiace očko podpník zrežeme na čapík ihneď po zaočkovaní (čapík dlhý 30 až 40 mm nad vloženým očkom). Púčiky podpníka vyslepíme a opakovane čistíme podpník od výhonkov z neho vyrastajúcich. Očkovanie na spiace očko Očko do konca sezóny prirastie, no vypučí až v nasledujúcom vegetačnom období. Termín očkovania spadá do druhej polovice vegetačného obdobia.  Očká odoberáme z vyzretých letorastov od polovice júla až do konca augusta. V tomto čase očkujeme. V závislosti od zvoleného spôsobu očkovania sledujeme prúdenie miazgy. T-očkovanie je na oddeľovaní kôry závislé, pomocou Forkertovho očkovania vieme očkovať aj mimo obdobia prúdenia miazgy. Podpník by mal byť približne rovnako hrubý, resp. len o trochu hrubší ako letorast, z ktorého odoberáme očká. Ideálna hrúbka je asi ¾ cm, teda „hrúbka ceruzky“, príliš hrubé podpníky sú na očkovanie nevhodné a musia sa zaštepiť v jarnom období. Asi tri týždne pred plánovaným očkovaním odstránime v plánovanom mieste očkovania obrast. Očkovanie do T- zárezu  Je závislé od prúdenia miazgy. Jej prítomnosť zisťujeme priamo v poraste, nakoľko závisí od priebehu počasia, najmä zrážok. Avšak toto poradie sa dá očakávať:  Skoro strácajú miazgu podpníky St. Julien, marhuľa, hruška, jabloň, miazgu si dobre drží mahalebka, myrobalán a broskyňový semenáč. Ak miazgu premeškáme, očkujeme Forkertovým spôsobom. Poradia očkovania druhov, podľa zvyčajnej prítomnosti miazgy: Slivkové podpníky (St. Julien, Zelená ringlota, Wangenheimova atď.) Čerešne Hrušky Marhule Broskyne Jablone Myrobalán Mahalebka Kôra na podpníku sa nareže dvoma na seba kolmými ťahmi a opačnou stranou očkovacieho noža sa otvorí. Očko s plátkom kôry a dreva sa vyreže z letorastu a následne sa zastrčí pod otvorenú kôru – tá sa musí dobre oddeľovať. Prečnievajúci štítok kôry sa hladko odreže očkovacím nožom tak, aby kôra štítku očka nadväzovala na kôru podpníka – bez medzery.       Forkertovo očkovanie (chip budding)  Tento spôsob očkovania nie je závislý od prúdenia miazgy. Môžeme ho uplatniť ako opravné očkovanie po neujatí T-očkovancov (v auguste, na začiatku septembra), pri jarnom očkovaní už vyškôlkovaných podpníkov, ale rovnako ním môžeme plnohodnotne očkovať ako alternatívou k T-očkovaniu.  Pri tomto spôsobe v dolnej časti očka urobíme ešte krátky plytký rez, pri ktorom odhalíme kambium, aby očko vložené do pripravenej kapsy na podpníku do nej dobre zapadlo.     Forkertovo očkovanie. Jeho veľkou výhodou je nezávislosť od prúdenia miazgy. Dá sa dobre využiť pri jarnom očkovaní na bdiace očko z uskladnených vrúbľov, ak sa kôra ešte dobre neoddeľuje.                O dva až tri týždne skontrolujeme ujatie očiek. Spoznáme ho podľa sviežej farby očiek. Pozostatky listových stopiek sa ľahko oddelia pod dotykom prsta. Ak listové stopky držia, zaschli spolu s očkom, očkovanie sa nepodarilo. Podpníky preočkujeme nanovo Forkertovým očkovaním, očkovať môžeme do prvého septembrového týždňa, ak nie sú noci príliš chladné. Ak opravu očkovaním nestihneme, zostáva nám možnosť nápravy jarným vrúbľovaním. Očkovance v druhom roku  Rez na čapík. Vo februári zrežeme očkovance 30 až 40 mm nad ujatými očkami nožnicami, púčiky podpníka vyslepíme, výhonok priväzujeme k čapíku a opakovane odstraňujeme planý obrast. Čapík začistíme koncom mája ostrými nožnicami alebo žabkou.   Jednoročný očkovanec priviazaný k čapíku. Pri dobrom raste očkovanca odrezávame čapík do konca júna. Vedenie rezu je naznačené čiarou (A). Možnosťou je aj vykonať rez naostro hneď nad kultúrnym očkom. Ranu treba zatrieť štepárskym balzamom. Prečo sa nepodarilo očkovanie Očko nebolo správne priložené na podpník (kambium na kambium). Podpník nebol dostatočne zakorenený. Očkovanie prebehlo v nevhodnom čase (veľmi skoro/neskoro). Rezné plochy na očku a podpníku neboli dostatočne dlhé, hladké a rovné (nôž bol tupý - treba ho pravidelne brúsiť). Očko nebolo pevne pritiahnuté úväzkom k podpníku - odporúčame použiť veľmi priľnavú očkovaciu pásku. Očká boli odobrané priskoro, zlým skladovaním zaschli. Práca nebola vykonaná dostatočne rýchlo, rezné plochy zaschli, prípadne boli znečistené nožom alebo dotykom.  

Broskyňa ako čínsky symbol dlhovekosti Broskyňa je pre nás možno prekvapivo čínskym symbolom dlhovekosti. Kým v Číne je broskyňa doma, v našich pestovateľských podmienkach by takúto povesť asi nezískala. Napriek tomu v našej škôlke vyberáme také odrody a podpníky pre ne, ktoré lepšie zvládajú tlak chorôb, neskoré jarné mrazy, rôzne typy pôd a chladnejšie oblasti. Podpníky Len málokedy má výber podpníka taký zásadný vplyv na vlastnosti stromu, ako je tomu pri broskyni. Máme na výber nasledujúce z používaných: broskyňomandľa GF-677, mandľový semenáč, broskyňový semenáč, slivkový podpník St. Julien a slivkové podpníky podpníky Adesoto a Ishtara vhodné pre najmenšie tvary pod závlahou. Ak ovládame umenie očkovať, môžeme vyskúšať afinitu jednotlivých odrôd na semenáče trnky a Duranzie.     Broskyňomandľa GF-677  Dnes je azda najpoužívanejším podpníkom pre broskyne, je vhodný do suchých oblastí a do pôd s vyšším obsahom vápnika. Broskyne na ňom nebudú trpieť chlorózami (napr. na všetkých sprašových pôdach). Broskyne majú na ňom rýchly vývoj a pri dobrej starostlivosti dorastajú do značných rozmerov. Dobre znáša presádzanie a stromy sa ujímajú spoľahlivejšie ako na mandľovom alebo broskyňovom semenáči. Lepšie znáša aj jesennú výsadbu a riziko zimného vyschnutia je nízke. Nemá rád veľmi ťažké pôdy so stagnujúcou vodou.   Mandľový semenáč Výborný podpník do suchších oblastí a pôd s vyšším obsahom vápnika. Stromy sa pri dobrej starostlivosti môžu dožiť vysokého veku. Zle znáša presádzanie, riziko zimného vyschnutia je pri mrazivých vetroch značné, preto je stromy vysadené na jeseň vhodné chrániť obalom kmeňa a korunky.   Broskyňový semenáč Výborný podpník do všetkých typov pôd okrem pôd s vysokým obsahom vápnika a veľmi ťažkých pôd so stagnujúcou vodou. Stromy sa pri dobrej starostlivosti dožívajú značného veku. V prípade prvých príznakov chlorózy (žltých listov) počas vegetácie prihnojujeme na list železitým hnojivom.      Slivka St. Julien A a Adesoto, Ishtara Slivkový podpník St. Julien A je vhodný do pôd dobre zásobených vlahou, teda skôr do ťažších hlinitých a ílovitých ako aj do záhradných podmienok, kde rátame so závlahou. Je absolútne nevhodný pre pôdy v suchých oblastiach bez dodatočnej závlahy. Stromy rastú umiernene, skoro a hojne plodia a je nutné ich každoročne podporovať vo vitalite hlbším rezom. Pre podpníky Adesoto a Ishtara platí to isté, čo pre St. Julien A, akurát ich rast je ešte miernejší.     Chcete pestovať strom zo semena? Ak si chcete pestovať strom od semienka, lepšiu možnosť ako siahnuť po broskyni a mandli asi nemáte. Kým pri jabloni a hruške by ste sa trápili s malými semenáčikmi, pri broskyni a mandli môžu rastliny v prvom roku dosiahnuť výšku cez jeden meter a hrúbku postačujúcu na očkovanie. Vysadené stromy ich nedobehnú. Očkovať ich môžete v polovici augusta na spiace očko odrodami, ktoré Vám najviac chutia alebo tými odolnejšími voči kučeravosti listov (Primissima Delbard, Amsdenova, Benedicte, Kernechter vom Vorgebirge), aby ste sa zaobišli bez každoročného ošetrovania meďou.      Broskyňa na 6 rokov Mnoho pestovateľov je z ich broskyňových stromov viac než nešťastných. Často sa totiž stáva, že od výsadby stromu po jeho skon neprejde viac ako 5 či 6 rokov, a to i pri stromoch vypestovaných zo semena bez presádzania! Odpoveď na tento problém je jednoduchá: broskyňa je druh extrémne rýchleho vývoja. Nie je raritou, že už jednoročný semenáč má založené kvetné puky a je schopný priniesť prvé plody. V ďalších rokoch schopnosť plodiť narastá s každým jednoročným prírastkom, pretože broskyňa plodí už na jednoročnom dreve. Tam, kde sú na jabloňových a hruškových výhonoch len listové púčiky, tam broskyňa zakladá už kvety. Ak túto priskorú násadu kvetov neregulujeme rezom (čím zároveň aj podporujeme rast mladých letorastov), dôjde k nadúrode a následne broskyňa prestane rásť. Ortieľ nad stromčekom následne vyriekne jarná infekcia kučeravosti listov, kedy oslabený stromček nevládze regenerovať a zaschne. Hotovo.       50-ročná broskyňa, je to vôbec možné? Broskyne nemusia vôbec byť krátkovekou kultúrou, potrebujú však našu každoročnú pomoc v podobe rezu. Týmto zabezpečíme redukciu úrody a hlavne neustálu regeneráciu listovej plochy. Staré prirovnanie hovorí, že broskyňu režeme podobne ako vinič. Aj pri broskyni rozdeľujeme zrezané konáriky na plodné ťažne a zásobné čapíky, ktoré vyprodukujú plodné drevo na ďalších rok. A o rok znova a znova. Ak postup pravidelne opakujeme a neprekvapí nás zima s mrazmi pod -30 °C, broskyne sa môžu dožiť naozaj desaťročia a stať sa aj viacgeneračným stromom. Kľúčom k úspechu je vhodný výber odrody a podpníka, kvalitná listová plocha a pravidelné zmladzovanie, aby stromy plodili tak akurát a rozhodne nepreplodzovali.  

Je stále možné pestovať dlhoveké marhule alebo je to oxymoron? Nejeden pestovateľ sa trápi pri pestovaní marhúľ. Zasadí stromček, stará sa oň, stromčeku sa darí, rastie, ba prinesie aj prvé plody. A naraz uschne jeden mocný konár, potom druhý, alebo ešte horšie – po zime nevyraší marhuľa vôbec. Tento jav sa nazýva predčasné hynutie marhúľ, ľudovo mŕtvica, odborne apoplexia. Čo ju spôsobuje? Popravde stále presne nevieme, skôr len tušíme a zo skúseností vyvodzujeme závery. Celé skupiny výskumníkov pátrali v uplynulom storočí po príčinách tohto javu, mnohé objasnili, no vyčerpávujúcu odpoveď neposkytli. Preto dnes tí, čo pestujú marhuľové sady, si zväčša popri nich vedú aj marhuľové škôlky, aby stromčeky pravidelne dosádzali. Apoplexia, hoci jej rozumieme azda o niečo viac, je stále medzi nami.   Vačšina štúdií výskumníkov sa však zhoduje, že stredoeurópska klíma marhuľovým stromom svedčí menej. Domovinou marhule sú zrejme dva regióny v Ázii - Čína a Tibet na jednej strane a západ Strednej Ázie na pomedzí Uzbekistanu, Tadžikistanu a Kirgistanu na strane druhej. V oboch oblastiach je marhuľa druhom kontinentálnej klímy, teda bez výrazných výkyvov  v rámci zimy a leta, hoci teplotné rozdiely medzi zimou a letom sú veľké. Po ukončení vegetácie marhuľa upadne do spánku, prečká zimu, v ktorej ju nevyrušujú zmeny teploty a náhle oteplenia. Prebudí sa až s jarným oteplením, ktoré je zároveň aj začiatkom vegetácie.  U nás sa marhule prebúdzajú už počas vianočných oteplení, miazga začína prúdiť, vystupovať do kmeňa a koruny. Pri januárových a februárových ochladeniach následne namŕzajú časti lyka. Ak sa poškodí aj delivé pletivo kambium, poškodenie je nezvratné a začína proces chradnutia stromu. Z tohto dôvodu bielime pred zimou marhuľové kmene  – snažíme sa odraziť čo najviac zohrievajúcich slnečných lúčov a docieliť čo najneskoršie prebúdzanie a vystupovanie miazgy.     Paradoxne tuhšie zimy bez výkyvov znášajú marhuľové stromy lepšie. Aj to je azda jeden z dôvodov, prečo počas 20. storočia nárastli v sadoch majestátne, desiatky rokov staré marhule. V dnešných kolísavých zimách to majú jednoducho ťažšie. Vysoké teploty skoro na jar urýchľujú nástup rašenia a kvitnutia a tým sa úrody stávajú neisté aj v južných oblastiach. Schopnosť prečkať zimu ovplyvňuje ďalší významný faktor - dobré vyzretie dreva a uloženie dostatku zásobných látok. Vo vlhkých ílovitých pôdach je potrebné dobre zvážiť výsadbu marhúľ na podpníku myrobalán. Myrobalán rastie v týchto pôdach až príliš bujne a najmä počas vlhkej jesene vegetáciu ukončia náhle prvé mrazy, bez dostatočného vyzretia pletív. Na mrazové poškodenie a kolaps sú náchylné aj stromy po preplodení, nakoľko príliš veľká úroda strom vysilí, preto nestihne uložiť dostatok zásobných látok. Niekedy sa stane, že po preplodení usychajú stromy alebo časti korún už počas leta. Odpoveď skúseností Sadári, záhradníci i drobní pestovatelia, hoci nepodkutí exaktnými výsledkami výskumov, ale vedení  skusenosťami, tušili, že marhuľové drevo nie je najlepším kandidátom na zdarné prezimovanie. Preto sa jeho podiel snažili vo svojich sadoch umenšiť. Ale ako znížiť prítomnosť dreva marhúľ v marhuľovom sade? Je to paradox a zároveň úloha, s ktorou by si ťažko hlavu lámal nejeden riešiteľ záhad. Nuž ale odpoveď je celkom jednoduchá, marhule neštepili na marhuľové podpníky, ale na slivky a to pekne vysoko – do korunky alebo až do kostrových konárov. Niet divu, že výskumníci nakoniec našli najdlhovekejšie stromy marhúľ zaštepené práve na slivkách. A v prípade, že marhuľový štep predsa len odumrie, na jeho mieste stále zostáva vitálna slivka.   Aká pôda, taký podpník Ponuka podpníkov, ktoré sa v jednotlivých oblastiach používali, je široká a líši sa podľa regiónov, nakoľko sa s obľubou používali miestne typy. Niekde prevažujú slivkové semenáče vypestované do korunky, inde sa viac používalo medzištepenie – napr. mrazuvzdornou Wangenheimou slivkou. V ťažkých pôdach sa ako podpníky sa používali pravé slivky, Bystrická a jej typy, Duranzia, Belica, Zelená ringlota a mnohé miestne typy okrúhličiek. Pán Gustav Čejka spomína Kozlienku, ktorá sa vyskytovala v okolí Prievidze a na Hornom Ponitrí.    V suchších pôdach sa štepili aj na myrobalán, tu je medzištepenie slivkou veľmi výhodné kvôli silnému podrastaniu myrobalánu. Azda ideálnou možnosťou je rozpestovať slivkový stromček a ten následne preštepiť marhuľou. Po marhuľovom semenáči siahame vtedy, ak budeme stromček sadiť v ľahkej a priepustnej pôde v teplej oblasti. V ťažkej pôde sa mu nedarí. V bežných škôlkach by ste stromy na vyššie popísaných podpníkoch hľadali márne. V našej škôlke však pestujeme aj marhule so slivkovým medzištepením – teda marhuľu štepíme vysoko na slivkový kmienok zaočkovaný na myrobaláne a tým zabezpečíme mrazuodolnosť a dlhovekosť stromčeka.   Režme uvážlivo Jedna z teórií hovorí, že mŕtvica je zapríčinená pôsobením húb a baktérií. Za pravdu môžeme dať tejto vete v prípade, že bol strom nesprávne rezaný alebo poškodený vylomením konára a cez otvorené rany prenikajú spóry húb a ďalšie organizmy. Režme preto uvážlivo a nevytvárajme veľkými ranami vstupnú bránu pre rozklad. Marhuľa je druh veľmi skoro vstupujúci do plodnosti. Kladie preto vysoké nároky na kvalitný výchovný rez. Inak nám hrozí preplodenie už v prvých rokoch po výsadbe. V teplých oblastiach dopĺňame klasický jarný rez spojený so zakracovaním výhonov aj Šittovým rezom, ktorým zapestujeme kompaktnú, plodným drevom nádherne obrastenú korunku. Tento rez je nutné vykonať najneskôr do 15. júna, po tomto termíne už narastie v druhej miazge len slabé drevo.       Kroky k úspechu Všade tam, kde pôda nie je príliš suchá, pestujme marhule na slivkových podpníkoch. Bieľme kmene, režme citlivo a uvážene, nenechajme stromy vysiliť preplodením, kontrolujme moníliu a predsa si povedľa chystajme marhuľové stromčeky na dosadbu. A hoci okrem starých odrôd klasického sortimentu (Maďarská, Veľkopavlovická, Rakovského) máme k dispozícii aj mrazuodolnejšie odrody (napr. odrody z kanadského šlachtenia: Harcot, Harogem, Harlayne alebo ukrajinskú Vynoslivij) ani tieto nie sú zárukou istého úspechu. Jednoducho marhuľa je druhom, ktorý nás neustále učí trpezlivosti. Odmena je však mimoriadne sladká.

Máj je lásky čas a s láskou sa treba venovať aj domácej škôlke Vyškôlkované podpníky v suchej jari výdatne zavlažujeme pre dobré ujatie a vstup do vegetácie. Včasným kyprením medziradí predchádzame rozvoju vytrvalých tráv. Medziradia tiež môžeme dočasne ozeleniť vhodným zeleným hnojením – veľmi vhodné sú horčica, cirok či hrášok, na lepších pôdach vo vlhkom roku aj medonosná facélia vratičolistá. V širších medziradiach môžeme pestovať aj zeleninu a aromatické bylinky. Veľmi vhodné sú široko pokryvné kapucínky. Ich kvety sú zasa skvelým spestrením šalátov. Naopak nevhodnými ozeleňujúcimi rastlinami sú lucerna siata či ďatelina lúčna, ktoré mohutným koreňovým systémom potláčajú vyškôlkované stromčeky a lákajú hlodavce. Sú však vhodnou a zlepšujúcou kultúrou pestovanou v predchádzajúcich rokoch na mieste škôlky - viažu vzdušný dusík a hlboko prekoreňujú pôdu.   Z rastúcich výhonkov vyberieme najsilnejší rovný a pekne rastúci mládik, základ budúceho kmeňa. Ostatné výhonky skrátime asi na jednu tretinu. Vzniknuté čapíky ponechávame, sú podstatné pre rovnomerné hrubnutie kmienka. V prípade opätovného nárastu v druhej miazge ich znova skrátime. V prípade úplného odstránenie bočného obrastu by boli kmienky príliš slabé.   Pestovanie kmienka v škôlke: A práce v predjarí (A1 - A3 škôlkovanie) A1 - nezaočkovaný semenáčik A2 - zaočkovaný semenáčik zrezaný na čapík A3 - semenáčik zaštepený počas zimy v dielni A4 - skracovanie hlavného výhonu a rez bočného obrastu A5 - ak stromček dosiahol požadovanú výšku, štepíme v korunke konečnú odrodu, resp. pokračujeme v pestovaní kmeňa podľa A4 ďalší rok, bočný posilňovací obrast môžeme ponechať, ak je kmienok slabý B1, B2 - zelené práce: pri štepencoch a očkovancoch vyslepujeme letorasty podpníka Vyberáme najsilnejší letorast ako budúci kmeň, ostatné letorasty skracujeme za 5. až 6. listom. Pri raste nových letorastov v druhej miazge postup opakujeme. Vytvárame úkryty pre hmyz, najmä pre predátorov vošiek. Ucholaky čoskoro osídlia starý kvetináč otočený hore dnom, naplnený senom a zavesený v blízkosti mladých stromčekov. Vošky vedia spôsobiť veľké oneskorenie vývoja rastlín až zastavenie rastu, niekedy sa stáva, že rastliny vplyvom neustáleho sania uhynú.    Keď si s voškami naozaj nevieme rady a mladé stromčeky sú výrazne poškodzované, pripravíme si výluh zo žihľavových či tabakových listov alebo aplikujeme olej v predjarnom období. Používame slnečnicový/repkový olej emulgovaný lecitínom, aby sme ho mohli zmiešať s vodou. Ošetrujeme ním všetky stromy a kry bez rozdielu, obzvlášť tie, kde v minulom roku bol silný výskyt vošiek a na povrchu výhonov sa teda nachádza množstvo prezimovaných vajíčok. Použijeme 70 g lecitínu na 1 l oleja, 3 l emulgovaného oleja na 100 l vody, lecitín je potrebné vmiešať do zohriateho oleja. Následne olej s vodou vytvorí hladkú emulziu, ktorú môžeme aplikovať. Na rastlinách vytvoríme hladký film, ktorý zamedzí liahnutiu vošiek. Účinok aplikácie závisí od dokonalého pokrytia povrchu rastlín. Olej aplikujeme ako predjarný postrek ešte pred olistením porastu. V žiadnom prípade neaplikujeme v už olistenom poraste, s istotou dôjde k významnému popáleniu porastu! Tento prostriedok obmedzuje taktiež výskyt štítničiek, červcov a puklíc.  Stromčeky nám do jesene krásne narastú a zhrubnú a v ďalšom roku ich budeme môcť zaštepiť rozmanitými odrodami.  

Jesennú či jarnú výsadbu stromov už máme úspešne za sebou a jemné vlásočnice korienkov prerastajú dňom i nocou hlbšie do pôdy za tichej prítomnosti rozmanitého pôdneho života. Mladé svieže výhonky sa ťahajú k slnku a šťavnaté lístky zbierajú hojnosť slnečných lúčov. Mohlo by sa zdať, že vysadené stromčeky môžeme opustiť a ponechať samé na seba a ony nám vyrastú v mohutné a dlhoveké stromy. Veď predsa aj les rastie sám od seba a nik sa oň priveľmi neobzerá, tak prečo by to nemohlo ísť aj s mladučkými ovocnými štepmi? Stromy v lese sa sejú samé a keď im to dovolíme, väčšinou rastú od semienka na jednom mieste po celý život - bez presádzania.      Lenže ovocný strom či iný strom zo škôlky predtým, než zapustí svoje korene na konečnom stanovišti, je presádzaný hneď niekoľkokrát. A každé presádzanie znamená stratu korienkov a stres. Nech sme akokoľvek opatrní, korienky vždy porušíme, najjemnejšie vlásočnice ani pri úmornej snahe nevykopeme celé a tak musia nanovo po oslabení regenerovať. Či sa nám to páči alebo nie, čas presádzania je najvýraznejším zásahom a stresom v živote stromu. Čo teda robiť, aby bol stres čo najmenší a ujateľnosť stromčekov čo najvyššia?           Predpokladajme, že výsadba prebehla v najlepšom poriadku – dôkladne sme vysadili kvalitný stromček na semennom podpníku, do výsadbovej jamy pridali biouhlie, stromček priviazali hrubým úväzkom k pevnému kolu, kmienok ochránili pred ohryzom pletivom a nezabudli sme ani na hlboký rez po výsadbe. Ako sa však o vzmáhajúci štep starať v rokoch nadchádzajúcich?  Jednou zo základných podmienok úspechu je nenechať výsadbovú misu, teda kruh okolo stromu s priemerom asi 1,5 až 2 m, zarásť vytrvalými trávami. Kým stav bez podrastovej vegetácie pri pestovaní stromčekov na slaborastúcich podpníkoch a ovocných krov je celoživotnou nutnosťou, pri starostlivosti o dlhoveké ovocné stromy na semenných podpníkoch postačí na niekoľko rokov v mladosti, zväčša 5 až 10 - v závislosti od vlahových podmienok. Čím v suchšom regióne stromček vysadíme, tým dlhšie zatrávnenie odďaľujeme. Pôdu vôkol stromčeka kypríme, aby nezarástla kompaktnou trávnou mačinou. Tá totiž vytvára reálnu konkurenciu a potláča rast mladého stromčeka, ktorý ešte nemá korienky rozrastené a zosilnené. Znakom dobrého prijatia je bujný rast sviežich výhonkov. Už v prvom roku by mali dosiahnuť dĺžku 0,5 m až 1 m.        Aby nám však motyka celkom neprirástla k rukám, namiesto neustáleho okopávania zvoľme radšej nastieľanie pôdy pomaly sa rozkladajúcim organickým materiálom. Napodobňujeme tak podmienky lesa, kde mladé stromčeky odrastajú pod perinkou lesnej hrabanky, každoročne zásobovanej novým prísunom materiálu v podobe opadaného lístia. V rozvážne tikajúcom geologickom čase sa nám práve vďaka hromadeniu odumretých rastlinných zvyškov vytvorili hrubé vrstvy humusom bohato zásobených pôd. Preto je neustály prísun organickej hmoty na obrábanú pôdu základným predpokladom udržania a zvyšovania pôdnej úrodnosti.       Pôdu nasteľme hneď po výsadbe alebo najneskôr na jar, skôr než priestor prerastú korienky pýru a trvácich tráv. Najskôr kruh okolo stromčeka dôkladne prekypríme. Ak je stromček zasadený v kopci, vytvoríme akúsi malú terasku. Trsy trávnej mačiny použijeme na vytvorenie mierne šikmej spodnej hrany. Vďaka lokálnemu zrovnaniu terénu zachytíme pri väčšej zrážke vodu, ktorá by inak v kopci rýchlo odtiekla. Na pokyprenú pôdu rovnomerne navrstvíme kompost alebo hnoj. Najlepší je taký, aký máme práve k dispozícii - kravský, konský, ovčí či zajačí. Vyvarujme sa azda len priameho používania kuracieho trusu a pripravme si z neho radšej riedené zálievky. Dbáme, aby sme hnoj neprihrnuli až priamo ku kmienku stromčeka. Na vrstvu výživnej hmoty zase navŕšime vrstvu bohatú na uhlík: lístie, seno, slamu, zavädnutú pokosenú trávu či drevnú štiepku, čo zostala z konárov po zimnom reze. Takto navŕšený tanier organickej hmoty bráni prerastaniu burín, pomalým rozpadom postupne uvoľňuje živiny, obohacuje pôdny život a vytvára kvalitný humus. Ak tráva začína vrstvou prerastať, je dobré kopu odhrnúť, priestor okopať a nanovo nastlať v pôvodnej hrubej vrstve. Proti prerastaniu buriny nám pomôže aj kokosový koláč, ktorý umiestnime okolo kmienka buď namiesto mulču alebo na mulč (dlhšie vydrží), prípadne medzi mulč a hnojivo.           V prípade, že máme na pozemku zvýšený výskyt hlodavcov, volíme radšej pravidelnú okopávku motykou pred dlhodobým mulčovaním a snažíme sa prilákať prirodzených predátorov. Ak máme sad v otvorenej krajine, prilákajme plazy a dravé vtáky. Užovkám nachystajme tlejúcu kopu starého sena alebo hnoja, kopu kamenia na vyhrievanie slepúchov a jašteríc a dravým vtákom zhotovme bidlo, na ktoré zosadnú. Postačí dlhý drevený kôl zasadený pevne do zeme. Podstatné je, aby mierne vyčnieval nad okolitú mladú vegetáciu. V blízkosti sídel nám pomôžu aj mačky.         Podobne nastieľame aj ovocné kry a drobné ovociny – ríbezle, egreše, josty, arónie, zemolezy, maliny i černice. Aj staršie kry sa nám odvďačia za plytkú okopávku a nastlatie. Ak sa sliepočky vo výbehu často tešili z hrabania v tieni ríbezlí, skontrolujte, či neobnažili vrchné korienky a krčky kríčkov. V takom prípade kry slabo a málo odnožujú a je dobré ich znovu prihrnúť pôdou, za čo nám v kombinácii s rezom v ďalšom roku dajú množstvo silných zmladzujúcich výhonov. Na mladom dreve sa zasa dočkáme kvalitnejšej úrody a predídeme zostarnutiu krov.       Podrastujúci podpník Životná sila kypí odvšadiaľ. Na tohtoročných štepoch naliate puky roztvárajú svoje mladé lístky slnku naproti. Keď sa pozrieme bližšie, zistíme, že zároveň s nimi sa prebúdzajú aj spiace očká podpníka. Vyslepujeme ich skôr, než by stihli prerásť ešte stále chúlostivý štep a prípadne už prerastené výhonky krátime. Podrastajúci podpník sa môže objavovať dlhodobo napríklad pri slivkách a marhuliach zaštepených na myrobaláne – tu ho treba odstraňovať pravidelne.         

Práve kvitnú ovocné stromy. Je to skvelá príležitosť vydať sa na potulky krajinou. Možno máte vo svojom okolí starú ovocnú alej, ktorá na takúto prechádzku pozýva. Ak alej vo vašej blízkosti nerastie, je to možno dobrá príležitosť zamyslieť sa, kde by už onedlho aj vašim pričinením mohla zapustiť korene.     Človek prechádzajúci súčasnou poľnohospodárskou krajinou sa cíti dosť skľúčene. Kráča obilnými  a kukuričnými lánmi bez konca. Márne hľadá tieň starého stromu uprostred poľa, úpenlivo sa dožaduje remízky a medze, túžobne očakáva alej. Možno si poviete: Kto by už dnes chodil krajinou pešo, na bicykli alebo koni? Len snílkovia a romantici, čo nemajú nič iného na práci. Dnes nieto času na pomalé hĺbavé túlanie sa krajinou. Niet času na vnímanie posolstva jej záhybov, jaziev i krásnych zdedených šperkov. Krajina nám dnes značne ochudobnela a stala sa priestorovou a materiálovou základňou na realizáciu ambicióznych ekonomických projektov. Čistý kalkul.           Začal som popisom stavu neosobnej agrárnej krajiny a pri vývoji tohto stavu by som aj rád zostal. Kde sa u nás vzali aleje, ktoré sa medzičasom zas niekam podeli? Najstaršie aleje vznikli v časoch renesancie a baroka. Príslušníci šľachty sadili aleje lesných drevín, aby demonštrovali veľkosť i ekonomickú prosperitu svojho panstva. Najviac alejí sa na našom území vysadilo pravdepodobne v časoch Rakúska-Uhorska za vlády Márie Terézie a Jozefa II., ktorí nariadili výsadbu alejí po celom svojom veľkopanstve. Mohutné koruny stromov preukazovali všakovaké benefity. Chránili pochodujúce vojská pred páľavou slnka i zrakmi zvedov cudzích armád.      O čo šťastnejší boli vojaci, ak alej, ktorou pochodovali, bola ovocná, a tak im cestou takpovediac padali do úst zrelé čerešne, jablká, slivky i hrušky. Od spokojnosti vojakov nie je ďaleko k spokojnosti sedliakov. Tí boli nanajvýš potešení rozhodnutím vrchnosti sadiť k cestám, vodným tokom a kanálom ovocné stromy. Niežeby nemali zmysel pre majestátnu vertikálnu líniu pompéznych šľachtických lipových a dubových alejí. Avšak vysadiť okolo cesty hruškovú, jabloňovú, slivkovú, či orechovú alej v sebe nesie aj značný ekonomický potenciál. V minulosti mnohé regióny výrazne zbohatli z celkom prostej činnosti, a to z muštovania. A ako by to bolo, keby činorodý sedliak nepridal aj ďalšie ušľachtilé produkty – sušené ovocie, pálenky i ovocné vína.  A ako sme na tom s alejami dnes? Súčasné dožívajúce ovocné aleje boli vysadené  zväčša v 50. rokoch minulého storočia cestnými správami. Mnohé sa nachádzajú na konci svojho životného cyklu, iné sú predčasne oslabené necitlivým rezom, no nájdu sa aj aleje v peknom stave (napr. výsadby dlhovekých jabloní odrôd Jadernička moravská a Batul). Najvitálnejšie a najdlhovekejšie aleje zložené z listnatých lesných drevín ešte môžu žiť rádovo niekoľko desiatok rokov, ak ich život predčasne neukončí ostrie motorovej píly. Totiž z alejí dnes máme strach. Prestali sme ho mať z vlastnej nebezpečnej a rýchlej jazdy a začali sme mať obavu zo stromov. V Českej republike vznikla na podporu alejí príznačná kampaň: „Pozor, stromy sa rútia okolo ciest šialenou rýchlosťou“. Zvláštne, že aleje billboardov okolo ciest rásť môžu bez povšimnutia.       Na Slovensku sa nájde množstvo miest, ktoré sú pre aleje ako stvorené. Sadenie okolo cestných komunikácií vyžaduje zmenu „spoločenskej objednávky“ práve kvôli zmienenému strachu zo stromov okolo cesty. Keby sme však sadili stromy okolo novopostavených cyklotrás, poľných ciest, či vodných kanálov, pribudli by stovky kilometrov alejí a stromoradí. Dočkali by sme sa zlepšenia krajinného rázu, podpory druhovej pestrosti, zníženia prašnosti, spomaľovania vetra, obmedzenia veternej erózie i vďačnosti ľudí prechádzajúcich alejou za príjemný tieň v horúcom letnom dni a za sladké ovocie ako posilu na ďalšiu cestu. Prvé lastovičky vznikajú aj vďaka podpore grantových programov Zelené oázy a Sadíme budúcnosť Nadácie Ekopolis, programu Pre budúcnosť Nadácie Slovenskej Sporiteľne či ďalších programov. Niektoré z nich nájdete aj na mape projektov výsadby drevín. Pri výsadbe treba dôkladne premyslieť druhy a odrody vhodné na danú lokalitu a plánovanú mieru starostlivosti, ako aj vhodný spon výsadby pre ne. Je zbytočné sadiť na starostlivosť náročnejšie ovocné stromy niekam, kde im nebude mať kto zabezpečovať výchovný a neskôr aj udržiavaci či zmladzovací rez, dostatok výživy či ošetrenia proti voškám apod. V tomto prípade zvoľme radšej odolnejšie listnaté stromy, ktoré si po počiatočnom prihnojení, povýsadbovom reze a zapestovaní korunky v dostatočnej výške poradia už samy. Podobne sa ušetríme sklamania, ak do alejí posadíme bujne rastúce, voči chorobám odolné a húževnaté odrody, nie odrody vyžadujúce veľa pozornosti gazdu v sade a záhrade. Takisto nesaďme teplomilné druhy a odrody do vyšších polôh či naopak odrody jabloní citlivé na múčnatku v teplých a suchých oblastiach. Možno nás láka posadiť do pustej krajiny pri ceste čo najviac sadeníc, ktoré sú teraz také útle, nezabudnime však zvážiť ich veľkosť v dospelosti, aby naša horlivosť vytriezvela na realistický odhad sponu výsadby. Druhy a odrody vhodné do alejí: Listnaté stromy: duby, lipy, neštepené čerešne vtáčie, neštepené jarabiny oskorušové, brekyňové či vtáčie, javor poľný (dobre znáša aj zasolenie), javor mliečny a javor horský, jaseň štíhly, jaseň mannový, pagaštan konský, platan javorolistý, topoľ čierny, a k vodným tokom topoľ biely a jelša Ovocné stromy:  Čerešne na podpníku čerešňa vtáčia:  Burlat, Dönissenova, Droganova, Libějovická, Thurn-Taxis (Schneiderova), Troprichterova, Veľká čierna chrupka (k poľným cestám apod., môžu byť aj bližšie pri ceste) Boppardská raná, Krupinská Dudečka, Germersdorfská, Granát, Hedelfingenská, Jánovka mšenská, Karešova, Kaštánka, Kordia, Lyonská raná, Moreau, Napoleonova, Rýchlica nemecká (aspoň 4 m od cesty)   Gaštany Hrušky na podpníku hruška planá:  Canalova, Jakubka česká, Koporečka, Maslovka rímska, Muškatelka turecká, Salisburyova, Soľnohradka, Tatarova hruška (k poľným cestám apod., môžu byť aj bližšie pri ceste) Čáslavka pravá, Bergamotka letná, Merodova maslovka, Muškatelka šedá, Nagevicova, Solanka, Špinka (aspoň 4 m od cesty) Jarabiny oskorušové štepené Jarabiny vtáčie štepené, napr. Moravská sladkoplodá Jablone na podpníku jabloňový semenáč:  Batul, Bernské ružové, Boikovo, Grahamovo, Kniežacie zelené, Punčové, Solivarské ušľachtilé, Wealthy (k poľným cestám apod., môžu byť aj bližšie pri ceste) Citrónové zimné, Coulonova reneta, Červené tvrdé, Gdánsky hranáč, Harbertova reneta, Landsberská reneta, Lecar, Malinové hornokrajské Panenské české, Strýmka (aspoň 4 m od cesty)   Liesky turecké Moruše biele (Morus alba): rôzne odrody, bieloplodé, čiernoplodé aj fialovoplodé Orechy kráľovské Ringloty na podpníku myrobalán: Althanova, Oullinská, Wazonova Slivky na podpníku myrobalán: Ontario, Wangenheimova V novovysadených ovocných alejách sa môžu uplatniť aj rôzne staré odrody či vzácne krajové odrody, čím prispejeme k ich ďalšiemu zachovaniu a šíreniu aj za hranice regiónu. Netreba sa báť, že by takéto sadenie bolo zbytočnou investíciou, pokiaľ po výsadbe bude nasledovať aj svedomitá následná starostlivosť. Tá je úplne kľúčová a bez nej budú vysadené stromy len živoriť, prípadne úplne zahynú. Nezabudnime ani na súhlas majiteľov pozemku a správcu ciest, vysadiť stromy v dostatočnej vzdialenosti od cesty (tak, aby koruna ani v dospelosti nesiahala nad cestu) a ponechať pred križovatkou 50 m bez vysadených stromov. Výsadba a starostlivosť o aleje sú poklady vložené do vienka ďalších generácií. Ak sme my mohli obdivovať krásu aspoň posledných alejí, bolo by chvályhodné, aby sa z nej mohli tešiť aj ďalšie generácie.   Jedno staré príslovie hovorí: „Krajina bez alejí je ako obraz bez rámu“. Obraz našej krajiny si naozaj zaslúži dôstojný rám, akým aleje bezpochyby sú. A netreba sa čudovať, keď samotný rám časom vstúpi do obrazu.