Slivka Hamanova

PÔVOD: ČR, vypestoval ju Antonín Haman ako náhodný semenáč v Újezdě u Lázní Bělohrad, zač. 20. storočia. Na verejnosť sa dostala v r. 1925, kedy škôlkar J. Kuhn z Brtve a pomológ V. Zeman z Lužan vyzvali v časopise Ovocnické rozhledy pestovateľov, aby upozorňovali na najlepšie typy sliviek.

 
RAST: stredne bujný, vytvára guľovitú až široko guľovitú, neskôr rozložitú a stredne hustú korunu s bohatým plodonosným obrastom, nevyhoľuje. Habitusom sa nepodobá na Domácu slivku, ale skôr na Vlašku.

 
OPEĽOVACIE POMERY: samoopelivá, kvitne stredne skoro.

 
PLODNOSŤ: skorá až stredne skorá, vysoká, pravidelná.

 
PLODY: stredne veľké (priemerne 19 g), pretiahnutého, typicky slivkovitého tvaru, najširšie uprostred a rovnomerne sa zužujúce k obom koncom. Šupka je fialová až tmavomodrá, s výrazným svetlomodrým osrienením, pod ním lesklá, málo hladká, kyselkavá. Dužina je zelenožltá, pevná, stredne šťavnatá, s vynikajúcou, sladko kyselkavou, typicky slivkovou chuťou, výrazne sladšou než má Domáca slivka (Bystrická). Dobre sa oddeľuje od kôstky.

 
DOZRIEVANIE: koncom augusta a začiatkom septembra.

 
VYUŽITIE: chuťovo výborná slivka vhodná na priamy konzum a všetky spôsoby spracovania, na sušenie, výrobu džemov, lekvárov, kompótov či kvalitných destilátov.

 
STANOVIŠTE: slnečné, s dostatočne vlhkou, úrodnou pôdou, neznáša suchú pôdu. Je veľmi vhodná do okrajových, chladnejších oblastí, kde dosahuje lepšie výsledky ako v teplých oblastiach.

 
ODOLNOSŤ: silne mrazuodolná v dreve, stredne v kvete. Silne odolná voči moníliovej spále (Monilinia laxa), ale citlivejšia na šarku a moniliózu plodov (Monilinia fructigena). Stredne odolná voči praskaniu plodov pri dlhotrvajúcich dažďoch.