Jabĺčka ako z vianočnej rozprávky urobia parádu aj v januári

Vianoce za nami, nový rok pred nami. Veríme, že počas Vianoc Vám chutnú spoločnosť robili aj jabĺčka a budú Vám ju robiť aj počas nového roka.

Dnes si predstavíme tri odrody, ktoré akoby vypadli z vianočných rozprávok. A zároveň si na nich môžete pochutnať aj v januári. A čo potrebujú dobré vianočné rozprávky?

Hviezdne obsadenie

Iste ste už počuli o zvyku na Štedrý deň priečne krájať jablká a pozerať, či na priereze jadrovník so semienkami vytvorí krásnu HVIEZDU a teda prinesie zdravie a šťastie jeho majiteľovi či celej rodine, alebo vytvorí skôr kríž či je červivé, čo malo značiť nešťastie či chorobu. Možno aj sami tento zvyk udržiavate.

Nuž, s jablkom API HVIEZDOVITÉ po rozkrojení dostanete hviezdy hneď dve, jednu tvorenú jadrovníkom a ďalšiu, ktorá ju kopíruje päťcípym tvarom plodu. A po rozkrojení nezhnedne, ostane pekne svetložltá.

Zažiť v decembri pohľad na strom obsypaný hviezdičkami, hoci mrze a sneží, je tiež silný zážitok - taký malý vianočný zázrak. A keď plody oberiete ešte pred zmrznutím, môžete si nimi originálne ozdobiť vianočný stromček.

Hviezdovitý tvar menších sploštených plodov, ich neskoré dozrievanie, tuhšia šupka, tvrdá, chrumkavá, šťavnatá, sladkokyselkavá dužina a výdrž na strome hlboko do zimy sú typickými znakmi tejto odrody, ktorej pôvod je síce nie presne známy, ale siaha isto hlboko do minulosti.

Menom Api sa označuje skupina odrôd jabloní, ktoré môžeme vystopovať až do doby rímskej, keď ich zrejme istý Appius Claudius priniesol z Peloponézu a zaštepil vraj na dulu. O výbere zrovna tohto podpníka síce môžeme silno pochybovať, keďže má s jabloňami zlú afinitu, ale niet pochýb, že najskorší písomný záznam o tejto odrode máme zo 17. storočia od švajčiarskeho pomológa Johanna Bauhina, ktorý o nej hovoril ako o „pomum pentagonum“. Najstaršie nemecké pomológie zas tvrdia, že Api sa najviac pestovali v alpských oblastiach Tyrolska, vo Švajčiarsku a južnom Nemecku. 

To niečo vypovedá o ich mrazuodolnosti, najmä dreva. Kvety rozkvitajú stredne skoro až neskoro a tiež nezvyknú trpieť mrazmi. Kvôli neskorému času dozrievania a vyššej náchylnosti na múčnatku sú vhodné najmä do stredne teplých oblastí, ale aj do chránených vyšších polôh.    

Zrejme nikdy neboli príliš rozšírené, keďže plody sú menšie a chuťovo menej výrazné, ale ako veľmi dekoratívne jablká ich zrejme zvykli pestovať záhradkári pre potešenie či ako vianočnú ozdobu. Ich plody nielen dozrievajú neskoro - a treba si na tú príjemne osviežujúcu chuť naozaj počkať - ale aj veľmi dlho vydržia, pri dobrom skladovaní niekedy až do úrody prvých letných jabĺk. To je zároveň s unikátnym tvarom a vysokou úrodnosťou ich najväčšia prednosť. Veľmi vhodné sú aj na spracovanie na mušty a cider. Stromy rastú bujne a do plodnosti vstupujú stredne skoro, tá je síce vysoká, ale skôr striedavá.

Zrejme minimálne dvakrát túto odrodu šťastne zachránili pred vymiznutím. Pomológ Poiteau vraj poznal túto raritu len z počutia, až v roku 1830 objavil čerstvo vyrúbaný strom a zachránil z neho niekoľko vrúbľov. O 150 rokov neskôr sa zdalo, že táto odroda opäť vymizla, keď na ňu náhodou vo Švajčiarsku narazila pani, ktorej sa zdalo podivné, že je uprostred zimy nejaká jabloň obsypaná drobnými hviezdami a obrátila sa na švajčiarsky Spolok pre zachovanie starých odrôd. A tak sa nám zachovala dodnes a o jej uchovanie pre ďalšie generácie sa môžete postarať aj vy. 

Nie je všetko zlato čo sa blyští v lístí, ale…

Ďalšie dve odrody akoby vystúpili z rozprávky Byl jednou jeden král... 

A naozaj, byl jednou jeden král... nebo to byla královna? Nuž, v Anglicku to bol kráľ, King of the Pippins, kým vo Francúzsku kráľovná, Reine des reinettes. A v Nemecku zas Wintergoldparmäne, teda PARMÉNA ZLATÁ ZIMNÁ, meno, ktoré nakoniec prevládlo aj u nás, hoci sa často nazýva aj Zlatá reneta. Reneta po svojej typickej, korenistej, aromatickej, sladkokyslej, vynikajúcej renetovitej chuti... doslova kráľovnička z francúzskeho la reinette. A zlatá? Nuž, jej farba je zlatožltá až oranžová s červenými pásikmi a svieti do diaľky. 

Kým pôvod slova reneta je zahalený kráľovským hermelínom, pôvod slova parména je už zahalený rúškom tajomstva. Podarilo sa nám nájsť štyri vysvetlenia tohto slova používaného pre viaceré odrody, napríklad pre u nás známu Adamsovu, Letnú, Šarlátovú, Strauwaldovu či Worcesterskú parménu, ale spolu je vo svete parmén vyše 50. Je možné, pochádza zo stredovekého latinského „pyrus magnus“, teda „veľká hruška“, označujúceho jablká s hruškovitým, predĺženým tvarom, to by ale veľmi na túto parménu nesedelo. To skôr tvrdenie, že parména označovala jablká s hruškovou príchuťou. Iné zdroje tvrdia, že slovo „pearmain“ sa najskôr používalo pre určitý typ hrušiek a prvýkrát sa pre jablone použilo až počas 16. storočia. Vraj pochádza zo starofrancúzskeho „pearmain“ a nakoniec z latinského „parmensia“, teda „z Parmy“, teda tohto talianskeho mesta. Ďalšou verziou je pôvod zo stredoanglického slova „parmain“ či „permain“, odvodeného z francúzskeho „parmaindre“, teda „vydržať“, ktoré odkazovalo na dlhú trvanlivosť niektorých parmén.

Nech už je to s pomenovaním parména akokoľvek, pravda je, že označuje jedny z najchutnejších odrôd, medzi ktoré táto Parména zlatá zimná rozhodne patrí.

Horšie je to už s jej náročnosťou na umiestnenie a starostlivosť. Je to odroda rýchleho vývoja, takže síce v mladosti v škôlke rýchlo rastie a vytvára krásne rovné kmene, ale rýchlo aj vstupuje do plodnosti a rýchlo plodí veľa. Takže má aj zvyk rýchlo sa vyčerpať a buď zababčiť čoskoro po vysadení na trvalé miesto alebo aj neskôr počas života začať skoro chradnúť a zasychať. 

Preto jej musíme pomáhať jednak zabezpečením dostatočnej výživy pôdy ale aj dostatočným rezom výchovným, udržiavacim a v neskoršom veku aj opakovane zmladzovacím, ktorým jej vieme podstatne predĺžiť život a plodnosť. 

Vyberáme si ju do lokalít s dostatočne hlbokou, výživnou a primerane vlhkou pôdou, ani príliš suchou (kde má malé, padajúce plody), ani príliš mokrou (kde trpí rakovinou). Ocení najviac stredne teplé oblasti, skôr otvorené polohy, kde toľko netrpí múčnatkou či vlnačkou krvavou a inými voškami, ale ani chrastavitosťou, ktorá ju ohrozuje v uzavretých lokalitách s vysokou vlhkosťou vzduchu.

Soľ nad zlato?

Posledná odroda je jedna z dvoch slovenských, ktoré svojim rozšírením presiahli hranice krajov a dokonca aj štátu (Druhou je Hontianska končiarka, o nej inokedy). Je to SOLIVARSKÉ UŠĽACHTILÉ pochádzajúce zrejme z obce Solivar, ktorá je dnes už súčasťou Prešova. A je teda SOĽ NAD ZLATO? Teda Solivarské ušľachtilé nad Parménou zlatou zimnou? 

Ak by sme súdili podľa miery rozšírenia po svete, tak ťažko, ale rozhodne má aj svoje prednosti. Plody Solivarského ušľachtilého sú obvykle podstatne väčšie od Parmény zlatej zimnej, šťavnatejšie a podobne chrumkavé. Chuťovo sú síce oveľa menej zaujímavé, len sladkokyslé bez výraznej arómy či korenitosti, ale na vzduchu po rozkrojení takmer nehnednú a aj vďaka mastnej šupke nevädnú a vydržia tiež približne do marca. 

A navyše stromy sú oveľa menej náročné na kvalitu pôdy a polohu, znesú aj vyššie a chladnejšie lokality, hoci vzhľadom na silnejšiu náchylnosť na chrastavitosť sa tiež treba vyhnúť uzavretým polohám. Síce vstupujú do plodnosti neskôr, ale zase sú dlhovekejšie ako Parména zlatá zimná a sú menej náročné na rez. 

Tak ako, vybrali ste si už tú Vašu rozprávkovú jabloň?