Napodobňujme starostlivosť lesa

Jesennú či jarnú výsadbu stromov už máme úspešne za sebou a jemné vlásočnice korienkov prerastajú dňom i nocou hlbšie do pôdy za tichej prítomnosti rozmanitého pôdneho života. Mladé svieže výhonky sa ťahajú k slnku a šťavnaté lístky zbierajú hojnosť slnečných lúčov. Mohlo by sa zdať, že vysadené stromčeky môžeme opustiť a ponechať samé na seba a ony nám vyrastú v mohutné a dlhoveké stromy. Veď predsa aj les rastie sám od seba a nik sa oň priveľmi neobzerá, tak prečo by to nemohlo ísť aj s mladučkými ovocnými štepmi? Stromy v lese sa sejú samé a keď im to dovolíme, väčšinou rastú od semienka na jednom mieste po celý život - bez presádzania. 

 

 

Lenže ovocný strom či iný strom zo škôlky predtým, než zapustí svoje korene na konečnom stanovišti, je presádzaný hneď niekoľkokrát. A každé presádzanie znamená stratu korienkov a stres. Nech sme akokoľvek opatrní, korienky vždy porušíme, najjemnejšie vlásočnice ani pri úmornej snahe nevykopeme celé a tak musia nanovo po oslabení regenerovať. Či sa nám to páči alebo nie, čas presádzania je najvýraznejším zásahom a stresom v živote stromu. Čo teda robiť, aby bol stres čo najmenší a ujateľnosť stromčekov čo najvyššia? 

 

 

  

 

Predpokladajme, že výsadba prebehla v najlepšom poriadku – dôkladne sme vysadili kvalitný stromček na semennom podpníku, do výsadbovej jamy pridali biouhlie, stromček priviazali hrubým úväzkom k pevnému kolu, kmienok ochránili pred ohryzom pletivom a nezabudli sme ani na hlboký rez po výsadbe. Ako sa však o vzmáhajúci štep starať v rokoch nadchádzajúcich? 

Jednou zo základných podmienok úspechu je nenechať výsadbovú misu, teda kruh okolo stromu s priemerom asi 1,5 až 2 m, zarásť vytrvalými trávami. Kým stav bez podrastovej vegetácie pri pestovaní stromčekov na slaborastúcich podpníkoch a ovocných krov je celoživotnou nutnosťou, pri starostlivosti o dlhoveké ovocné stromy na semenných podpníkoch postačí na niekoľko rokov v mladosti, zväčša 5 až 10 - v závislosti od vlahových podmienok. Čím v suchšom regióne stromček vysadíme, tým dlhšie zatrávnenie odďaľujeme. Pôdu vôkol stromčeka kypríme, aby nezarástla kompaktnou trávnou mačinou. Tá totiž vytvára reálnu konkurenciu a potláča rast mladého stromčeka, ktorý ešte nemá korienky rozrastené a zosilnené. Znakom dobrého prijatia je bujný rast sviežich výhonkov. Už v prvom roku by mali dosiahnuť dĺžku 0,5 m až 1 m. 

 

 

 

Aby nám však motyka celkom neprirástla k rukám, namiesto neustáleho okopávania zvoľme radšej nastieľanie pôdy pomaly sa rozkladajúcim organickým materiálom. Napodobňujeme tak podmienky lesa, kde mladé stromčeky odrastajú pod perinkou lesnej hrabanky, každoročne zásobovanej novým prísunom materiálu v podobe opadaného lístia. V rozvážne tikajúcom geologickom čase sa nám práve vďaka hromadeniu odumretých rastlinných zvyškov vytvorili hrubé vrstvy humusom bohato zásobených pôd. Preto je neustály prísun organickej hmoty na obrábanú pôdu základným predpokladom udržania a zvyšovania pôdnej úrodnosti.

 

 

 

Pôdu nasteľme hneď po výsadbe alebo najneskôr na jar, skôr než priestor prerastú korienky pýru a trvácich tráv. Najskôr kruh okolo stromčeka dôkladne prekypríme. Ak je stromček zasadený v kopci, vytvoríme akúsi malú terasku. Trsy trávnej mačiny použijeme na vytvorenie mierne šikmej spodnej hrany. Vďaka lokálnemu zrovnaniu terénu zachytíme pri väčšej zrážke vodu, ktorá by inak v kopci rýchlo odtiekla. Na pokyprenú pôdu rovnomerne navrstvíme kompost alebo hnoj. Najlepší je taký, aký máme práve k dispozícii - kravský, konský, ovčí či zajačí. Vyvarujme sa azda len priameho používania kuracieho trusu a pripravme si z neho radšej riedené zálievky. Dbáme, aby sme hnoj neprihrnuli až priamo ku kmienku stromčeka. Na vrstvu výživnej hmoty zase navŕšime vrstvu bohatú na uhlík: lístie, seno, slamu, zavädnutú pokosenú trávu či drevnú štiepku, čo zostala z konárov po zimnom reze. Takto navŕšený tanier organickej hmoty bráni prerastaniu burín, pomalým rozpadom postupne uvoľňuje živiny, obohacuje pôdny život a vytvára kvalitný humus. Ak tráva začína vrstvou prerastať, je dobré kopu odhrnúť, priestor okopať a nanovo nastlať v pôvodnej hrubej vrstve. Proti prerastaniu buriny nám pomôže aj kokosový koláč, ktorý umiestnime okolo kmienka buď namiesto mulču alebo na mulč (dlhšie vydrží), prípadne medzi mulč a hnojivo.  

 

 

 

 

V prípade, že máme na pozemku zvýšený výskyt hlodavcov, volíme radšej pravidelnú okopávku motykou pred dlhodobým mulčovaním a snažíme sa prilákať prirodzených predátorov. Ak máme sad v otvorenej krajine, prilákajme plazy a dravé vtáky. Užovkám nachystajme tlejúcu kopu starého sena alebo hnoja, kopu kamenia na vyhrievanie slepúchov a jašteríc a dravým vtákom zhotovme bidlo, na ktoré zosadnú. Postačí dlhý drevený kôl zasadený pevne do zeme. Podstatné je, aby mierne vyčnieval nad okolitú mladú vegetáciu. V blízkosti sídel nám pomôžu aj mačky.

 

 

 

 

Podobne nastieľame aj ovocné kry a drobné ovociny – ríbezle, egreše, josty, arónie, zemolezy, maliny i černice. Aj staršie kry sa nám odvďačia za plytkú okopávku a nastlatie. Ak sa sliepočky vo výbehu často tešili z hrabania v tieni ríbezlí, skontrolujte, či neobnažili vrchné korienky a krčky kríčkov. V takom prípade kry slabo a málo odnožujú a je dobré ich znovu prihrnúť pôdou, za čo nám v kombinácii s rezom v ďalšom roku dajú množstvo silných zmladzujúcich výhonov. Na mladom dreve sa zasa dočkáme kvalitnejšej úrody a predídeme zostarnutiu krov.

 

 

 

Podrastujúci podpník

Životná sila kypí odvšadiaľ. Na tohtoročných štepoch naliate puky roztvárajú svoje mladé lístky slnku naproti. Keď sa pozrieme bližšie, zistíme, že zároveň s nimi sa prebúdzajú aj spiace očká podpníka. Vyslepujeme ich skôr, než by stihli prerásť ešte stále chúlostivý štep a prípadne už prerastené výhonky krátime. Podrastajúci podpník sa môže objavovať dlhodobo napríklad pri slivkách a marhuliach zaštepených na myrobaláne – tu ho treba odstraňovať pravidelne.