Hruška Tatarova (hruškojarabina)

PÔVOD: ČR, Praha, vyselektoval ju v r. 1857 Mathias Tatar v Pražskej botanickej záhrade zo semien tzv. ""šípovej hrušky""- jarabinohrušky uškatej (Sorbopyrus auricularis či Sorbopyrus bollvylleriana), teda spontánneho medzirodového kríženca hrušky a jarabiny, pravdepodobne jarabiny mukyňovej. Pôvodný spontánny kríženec bol zaznamenaný v Alsasku už v r. 1599 a popísaný Jeanom Bauhinem v Historia plantarum universalis z r. 1650. Botanický názov má Sorbopyrus auricularis var. bulbiformis.

RAST: bujný, vyrovnaný, zdravý a štíhly rast, vytvára krásny kompaktný strom s kužeľovitou korunou, vhodný aj ako okrasný prvok do záhrady.

OPEĽOVACIE POMERY: cudzoopelivá, kvitne stredne skoro. Vhodné opeľovače: neboli preverené, ale opeľujú ju zrejme iné hrušky kvitnúce v podobný čas, napr. Amanliská, Avranšská, Anglická bergamotka, Drouardova, Hardyho maslovka, Koporečka, Mechelenská, Pstružka, Salisburyova.

PLODNOSŤ: stredne skorá (asi 8. rok po výsadbe), vysoká, pravidelná.

PLODY: na hrušku malé, na kríženca veľké (priemerne 50 g, 4 cm), tvarovo podobné sploštenému jabĺčku. Šupka je zelená, v zrelosti zlatožltá s červeným líčkom, posiata početnými lenticelami. Dužina je žltá, maslovitá, mäkká, šťavnatá. Chuť je výborná, sladká, korenistá, jemne pripomínajúce exotické ovocie.

DOZRIEVANIE: zber koncom augusta a začiatkom septembra, ešte v svetlozelenom stave, lebo v plnej zrelosti je veľmi atraktívna pre osy a sršne a po plnom vyzretí na strome rýchlo stráca kvalitu. Dozrieva veľmi rýchlo po zbere a netreba otáľať s jej konzumom a spracovaním.

VYUŽITIE: na priamy konzum, sušenie, výrobu džemov, destilátov, kompótov.

STANOVIŠTE: slnečné. Je nenáročná na kvalitu pôdy, ale preferuje priepustnú a dostatočne vlhkú, nie zamokrenú pôdu. Darí sa jej aj vo vyšších chladnejších polohách s drsnejším podnebím.

ODOLNOSŤ: silne mrazuodolná v dreve, netrpí hrdzou hruškovou (Gymnosporangium sabinae) ani mérami hruškovými (Psylla pyri).